Ach, prečo mi to robí? Vždy sa musí odlišovať od iných. Nikdy nezavolá prvý. Na trávenie času v neskorých nočných hodinách u mojej najlepšej kamarátky má nelogické dôvody, ktorým vždy uverím. Alebo im len chcem uveriť. Nazúri ho každá maličkosť, jeho divoké hnedočierne oči vtedy naberú jasný lesk. Vždy nosí mikinu a nikdy sa neopaľuje, má stále v ušiach sluchátka, aj keď nepočúva hudbu.
Sme úplne odlišní ľudia. Máme iné názory na rodinu, školu a vlastne na úplne všetko, ale aj napriek tomu ho milujem. Milujem iskričky v jeho očiach, keď sa na mňa usmeje. Milujem, keď ma prudko pritiahne k sebe a začne ma bozkávať tak náruživo, až mám červené a dohryzené pery. Milujem jeho telo, keď sa v nepriaznivom počasí snažíme dostať domov a on ma chráni a tisne k sebe.
Od nervozity som si medzitým poobhrýzala všetky nechty. Povedal, že to je len balík, ktorý ma preniesť z bodu A do bodu B, vraj za to dostane veľa prachov a určite to nechytia. Moje srdce tomu veľmi chcelo veriť, no môj mozog mal na to iný názor.
Vstala som z postele. Nemá cenu sa snažiť zaspať, keď neviem, kde je. Zišla som po schodoch a zamierila do kuchyne. Z kohútika som pustila studenú vodu a opláchla si červené oči, aby mi trochu odpuchli, potom som schmatla najbližší pohár a vyliala si doň dosť veľké množstvo whisky, ktoré zostalo vo fľaši po včerajšej návšteve otcových známych. Viem, že mladistvým alkohol nepatrí, ale zúfalé pocity nasledujú zúfalé činy. Inými slovami- niekedy si aj malá kučeravá bifľoška bez zmyslu pre humor a zábavu potrebuje drgnúť.
Niekto zazvonil pri dverách. V tej chvíli by sa vo mne krvi nedorezali. Dnes v noci som bola doma sama, otec a mama šli na firemnú večeru do vzdialeného mesta a rozhodli sa, že prespia v hoteli. So srdcom až niekde pri končekoch prstov som sa šla pozrieť k dverám. Dala som si pozor, aby som nenarobila hluk. Chvíľu som vystrašene stála za dverami, keď ma myklo od ľaku- naliehavé zvonenie sa stupňovalo a o chvíľu bolo sprevádzané búchaním päsťami na dvere a hlasnými pokrikmi: "Otvorte, polícia!"
Nemala som inú možnosť- veď nechcem, aby nám roztrepali dvere! Pomaly som stisla kľučku a pootvorila dvere sotva na dva prsty. Chcela som ich rýchlo zavrieť, keď som uvidela hlúčik prísnych policajtov v uniformách s dvoma psami, no policajt pri dverách rýchlo vsunul do škáry medzi zárubňou a pootvorenými dverami obušok.
Zvyšok deja si už nepamätám, udialo sa to až príliš rýchlo. Zrazu som už len sedela na zadnom sedadle policajného auta, ruky spútané a keď som sa vystrašene pozrela na policajta vedľa mňa, hodil na mňa vražedný pohľad a precedil cez zuby: ,,Čo sa tak pozeráte? Opakujem ešte raz- ste obžalovaná za spolupáchanie trestného činu- a teda pašovanie omamných látok. Vášho komplica sme už chytili."
,,Čo? Čo? Ja... ja som nič neurobila! Musíte ma pustiť!" Zamrazilo ma. Uvedomila som si význam jeho poslednej vety. ,,Počkať- čo ste to hovorili? Akého komplica? Ako vyzeral?"
Policajt nadvihol zrastené obočie. ,,Mladík približne stoosemdesiat centimetrov vysoký, čierne vlasy, na sebe má tmavú bundu a v ušiach sluchátka- hovorí vám to niečo?"
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
maciatko0985
28. 10.októbra 2012 09:05
super je t
Napíš svoj komentár