Znie to síce neuveriteľne, trochu absurdne, ale pred pár dňami som mal celkom jednoduchý, konzumný život.
Ráno vstať, do práce, zaplatiť kopu šekov, sem-tam do baru na pivo a podobné každodenné blbosti. Keď sa pozerám na seba spätne, nechápem. Takto som skutočne dokázal žiť po celé tie roky? My všetci? Fakticky už musela prísť zmena.
Raz som čítal názor jedného blbečka s Nobelovkou, tvrdil, že skôr či neskor náš starý systém padne. Položí sa, jak domček z kariet. Predpovedal pritom príchod veľkej vojny, nového druhu supervírusu, alebo peňažný pád vlády.
Rok na tie jeho keci prišla svetová finančná kríza. Pri pohľade naspäť, pozerám do nedávnej minulosti, nemôžem konštatovať nič viac, nič menej, len jedno. Zaslúžili sme si to. Nemyslím pritom na krízu z 2008. V hlave mám to, čo prišlo po nej.
Skôr, ako začnem písať ďalej, upozorňujem tú osobu, ktorá sa dostane ku tomuto môjmu zápisníku. Nepísal som knihu, nie som žiadny spisovateľ. Je nepodstatné, že môj pravopis, ani gramatika nie je na 100%. Nebuďte smiešny! Toto je denník. Aj keď, snažil som sa naozaj, ako sa len dalo.
Dosť však tých zbytočných kecov.
Vrátim sa teda na začiatok. Na úplný začiatok toho všetkého. Mimochodom, volám sa Daniel Morris.
21.12.2012
Pamätám sa, akoby to bolo včera. Na to typicky stereotypné ráno. Vlastne nie, beriem späť. Bol som po blbej nočnej, čiže pre mňa síce ráno, ale ináč bolo dávno po 14:00.
Vztyk z pohodlne vŕzgajúcej postele, WC, kúpelňa, zvyšky zo včera na raňajky... No proste všetky tie nudné, dookola sa opakujúce veci.
S "dobrou" náladou som vyšiel z bytovky, smer nákup. Veruže vonku prebiehal typický predvianočný deň. Zhon, zmätok, hlava cez hlavu, dokonalý nákupný chaos. Grátis bol sneh, riedko dopadajúci na zem.
Ľudia na ulici sa dokázali baviť iba o dvoch veciach.
O dnešnom dátume 21.12.2012, ktorým sa má podľa Mayského kalendára skončiť život a všetko spojené s existenciou ľudstva na zemi a podobné žvásty. Hlava bolela, trpela a špeciálne tento ľudský druh ma vytáčal.
Preto som bol vďačnejší, keď som narazil na ten druhý typ. Tí, čo rozoberali na ulici nový mesačný vesmírny program, tak presne táto sorta bola mojou krvnou skupinou. Apollo 18 po 40 rokoch opäť pristálo na mesiaci! To je vec. Už aj preto, že na palube bolo po prvýkrát 5 členov posádky a to mix: 2x naši, po jednom Kanaďan, Rus a Japonec.
Tak dlho sme sa sústredili len na vojny a prachy, že sme zabudli na všetko okolo nás. Či už to blízke, alebo vzdialené. Ani som nedýchal, pri pohľade do výkladov s najnovšou LCD peckou, na ktorej bežali neustále zábery posádky Apolla z povrchu mesiaca. A ten modul. 3X väčší, než staré dobré Apollo 11.
Posledné dni nežijem pre nič iné, iba pre ten moment, zapnúť si o 18:00 bedňu a pozrieť si, čože je na mesiaci nového. Jedine vtedy dokážem zabudnúť na ten fakt, kto som, čo robím a že moja existencia v skutočnosti nemá žiadny vyšší zmysel. Úbohé, žiaľ pravdivé.
Vynechávam veci typu šiel som do obchodu nakúpiť to a to. Pobehal po meste, v bare si dal 3 pivá a čumel tam na TV, či kecal s čašníčkou pri pulte. Zbytočnosť. Strata času a slov.
Dôležité je, čože sa začalo už doma, v mojom 2-izbovom byte diať. Podivné vecičky veru.
Akože fajn. Došlo mi hneď, že signál v mobile, ktorý neustále lietal na displeji hore a dole, z jednej na päť a z piatich na jednu paličku, môže byť spôsobený záťažou volajúcich. Koniec koncov sú za chvíľu Vianoce.
Ibaže, zapínam bedňu. Je za tri minúty 18:00. Čas na môj zmysel života a to záznam z dnešného dňa Apolla 18 z lunárneho povrchu. Hádžem do seba studené pivo a chipsy. Nudná reklama na prací prášok a už to má začať_
Lenže, kde je môj sľubovaný program? Čítam plný hnevu, čo to tam dali na spodok obrazovky za oznam: , , Prepáčte, bla-bla, bla, stratili sme kontakt s posádkou Apolla 18. Bla, bla. Kvôli tomuto zlyhaniu vysielača Vám dnes nemôžeme ponúknuť dlho očakávaný zostrih zaujímavostí zo 6 dňa misie posádky Apolla 18. Bla-bla.“
Tak nejak to tam bolo napísané, ak si dobre pamätám. Nechápem, ako je možné, že na projekte za mld. USD odíde spojenie? Si robia srandu?
No mám po programe, to je jasné. Doslovne povedané, stratil som zbytočne pol hodiny svojho života pri tom, ako som prepínal sem-tam po kanáloch, aby som zistil, čože sa tam stalo s tým blbým vysielačom na Apolle. Nič nového som nezistil. Okrem výhovoriek samozrejme. Na vine je temná strana mesiaca, problémy s batériami, kvalita materiálu, z ktorého bol vysielač vyrobený a podobné keci. Kebyže viem to málo, čo viem dnes.
19:21
Hodiny nepustia. To znamená najvyšší čas zbaliť si nejaké blbosti (jedlo, časák, nealko pivo) do batohu a smelo bežať do práce. Do tej mojej "toľko" milovanej prácičky.
19:38 stihnúť bus.
Poobzerať z okna krajinku, vystúpiť, do šatne, prezliecť sa a šup na dverovú linku. Trápny stereotyp, človek sa cíti ako stroj. Hádžem tu a tam rôzne druhy šróbov automaticky sám od seba. Dokázal by som tu makať už aj so zatvorenými očami. Takáto práca ma absolútne nenapĺňa. Pravda ako žiadna, ktorú som kedy robil. Peňáze však treba.
Aspoň, že moji nie tak celkom "kompletní" spolupracovníci Ben a David majú fajn náladu. Ich milované Detroitské červené krídla opäť doma vyhrali a tak sú samí vtip.
Netuším, či niekto vypočul moje modlitby, ale zrazu_
TMA. Svetla zhasli v celom závode a mašiny tiež stíchli.
Pozerám na hodinky, je presne 23:11. Nebolo čo robiť a tak sa čas pomaly vliekol. Strašne som sa pritom nudil.
Škoda a či našťastie? Tma skončila ani nie za 5minút. Vďaka núdzovému generátoru naskočili svetlá, lenže mašiny nie. Nik nevie, čo sa stalo. Môj team leader splietal niečo o dlhodobom výpadku, takže nakoniec nás poslal domov.
Takže som skončil piatkovú smenu skôr. Paráda. Predo mnou už len víkend, sviatky a leňošenie.
22.12.2012
Až som konečne dokecal so známymi z práce a vyhrabal sa zo závodu, zistil som, že už je 00:15. Teda nový deň.
Spať sa mi nechcelo, takže som si to namieril do najbližšieho baru v okolí. Pil som pivčo a zisťujem, že veci kolo mňa sa začínajú akosi zamotávať. V bare je zopár ľudí a všetci čumia na TV. Oči z nej nedokážu spustiť ani na sekundu. Čo sa deje? Sadol som si bližšie ku nim. Nedávalo mi to najskôr zmysel. Na prvý pohľad šlo o blbý predvianočný vtip.
„Sú tu. Vláda to konečne potvrdila. Čakáme na ďalšie informácie...“ nerozumel som ani slovu z toho, čo sa snažil naznačiť reportér z TV v živom vstupe. Mlel dookola to isté a kamera dosť často brala zábery z oblohy. Nik z nás v bare tam nemohol nič vidieť, lebo tam tiež nič nebolo.
Spýtal som sa vedľa mňa sediaceho chlapa, čo sa deje. Ten len pokrčil ramenami a hodil do seba pohár whiskey, do dna.
Ženská, ktorá bola s ním len utrúsila: „Už sú tu. Blízko a za chvíľu prídu na zem.“ Nič som z toho nepochopil, nič som sa nedozvedel. Tiež pravdou zostáva, čo čakám za zázraky, že zistím v bare? Bol som v tom, že sa bavia buď o predčasnom návrate Apolla 18, alebo o návrate posádky vesmírnej stanice ISS. Pravda, nebavilo ma to tam moc, tak som hodil do seba na ex svoje pivo a v tichosti sa vyparil.
Dnes viem, že som blbec. Prečo som si len nezapol po príchode domov telku? Lenže, šiel som z nočnej a v tom momente ma nezaujímalo nič iné, než sa vyvaliť do postele.
Niečo po 7
Jediná vec, na ktorú si živo pamätám, až som vyskočil z postele, stále ešte v rozospatom stave na nohy, bola ohlušujúca rana ako z dela.
Tlaková vlna, ktorá nasledovala ani nie za sekundu na to, mi vymlátila okno v kuchyni.
Bežím ku oknu, pozerám na ulicu cez to rozflákané okno a pozerám na koniec ulice.
Najskôr to vyzeralo ako obyčajná havária. Myslím si, buchol plyn, alebo havarovalo lietadlo. Prach, čo stúpal nahor a slabé sneženie mi bránilo vo výhľade.
Poháňaný vlastnou zvedavosťou som na seba hodil nejaké handry a rýchlo vybehol na ulicu, smerujúc ku tej havárií.
Nik z tých ľudí, ktorí sa vracali naspäť od toho čoraz viditeľnejšieho pekla predo mnou, mi nepovedal ani slovo. Stádo splašených oviec. Jednoducho klasická panika.
Ako som sa približoval bližšie a bližšie, dochádzalo mi, že to nebude asi len tak nejaký výbuch plynu. Pri pohľade na čoraz viac zdemolované strechy domov v tesnej zástavbe a spálené okolie, to vypadalo skôr na haváriu lietadla. Muselo byť ale fakt veľké. Tipoval som nejaký Boeing 747, prípadne niečo podobné.
Rev sirén z hasičských, policajných a zdravotníckych áut, nárek zranených, zakrvavených ľudí, čím viac som sa približoval, tým to bolo horšie. Z niektorých budov padala na chodníky sutina a kusy iného bordelu.
Konečne som dorazil na miesto, avšak predo mnou je príliš veľa zvedavcov, podobných ako ja. Navyše hustý dym z ohňa a hasičské autá vpredu mi kazili výhľad. Takže som nevidel skoro nič.
Aj keď to málo, čo mi zostalo pred očami, nebolo nič príjemné. Zúriaci plameň, šľahajúci do výšky 15 metrov, stále noví a noví zranení. Videl som toľko striekajúcej krvi. Bola na zemi, pod nohami, na snehu. Čudujem sa, ako som len mohol dokázať udržať svoj žalúdok v pokoji. Pretože osobne takéto veci výsostne neznášam. Otvorené zlomeniny, krv, ľudia v bezvedomí. To vážne nie je nič pre mňa.
Polícia sa snažila držať zvedavcov nakrátko, na mňa to však neplatilo. Prekĺzol som cez policajné zátarasy s tým, že tam bývam a mám strach o rodinu. Klamal som, aby som sa posunul zas o čosi bližšie ku pravde.
Znovu sanitky, zdravotníci, zranení a hasiči. Ibaže v oveľa väčšom počte.
Za okamih som stál pred "kráterom", vydlabaným hlboko do zeme. Naokolo zúril ten najpekelnejší oheň, aký som kedy videl. Niekde muselo urvať plynové potrubie. Extra hrubé a nielen jedno. Prach, sneh a voda mi dopadala na celé telo.
Približne po 2 hodinách sa podarilo konečne ako tak, dostať ten živel pod kontrolu. Ledva som stál na nohách, pri pohľade na tu spúšť, ktorá sa mi objavila za okamih pred očami.
V hlave mám jedinú otázku: „Čo to má byť? “ Tajná vojenská zbraň? To pochybujem. Pamätám sa na to čudesné teleso a ten jeho tvar. Tá vec nemohla byť lietadlom, vrtuľníkom, ničím zo zeme.
Meteorit? Podľa tej zvláštnej formy mi to nepripomínalo žiadny vesmírny šuter. Neuveriteľné, nepochopiteľné, ale doslovne to malo tvar veľkej, približne 40-50 metrovej, ligotavej, sivej, až jagavo striebornej larvy. Žeby mimozemská "zásielka"?
Až tu mi začalo konečne dochádzať, čože sa to deje kolo mňa, za tých posledných pár hodín.
„Sú tu. Blízko zeme a všetky tie ďalšie keci, “ znelo mi v hlave.
Vedľa mňa som nemohol nepočuť dvojicu novinárov, ako sa tam bavili medzi sebou. Vraj sme stratili natrvalo kontakt s Apollom 18 i s vesmírnou stanicou ISS.
Takže po Apolle už aj ISS? Už bolo na čase Daniel veruže. Zobudiť sa zo sna. V tom prefajčenom bare, tam mi to malo dávno zapnúť. Tam to predsa začalo.
A teraz táto debilita pred mojím ksichtom. Je to bomba? Mierový pozdrav? Nepriateľský vysielač? Alebo snáď mimozemský transportér, z ktorého každú chvíľu vyskočí E.T. so zbraňou v ruke a našije to do mňa?
V každom prípade som urobil tú najsprávnejšiu vec, v mojom doterajšom blbom živote.
Otočil som sa a poďme ho naspäť, behom do bytu. Cestou som vytiahol z vrecka mobil a chcel volať sestre. Lenže mobil je mimo. Žiadny signál. Sieť padla.
Zatvoril som za sebou vchodové dvere môjho bytu, pričom som zamkol každý možný zámok, čo na nich mám. Navyše som ich zatarasil aj skriňou, pre istotu. Blbosť jak vo filme, viem. Lenže to všetko teraz kolo mňa nie je film, ani zasraný seriál. Toto je realita!
Podarilo sa mi spojiť iba so sestrou. Zvyšok rodiny je nedostupný. Rovnako aj väčšina známych a kamošov.
Sestra študuje na druhom konci mesta. Zrušili im všetky dnešné prednášky a poslali ich domov. Zostala trčať niekoľko blokov odo mňa, v jednom net kafé.
Sledoval som TV a internet nejakú pol hodinu a tie šoky! Konečne PRAVDA.
V bedni vysiela približne ¼ programov, než obvykle. Internet má tiež väčšinu stránok mimo.
Po prvýkrát oznámili v bedni, že nás niekto, alebo niečo napadlo. Nie Severná Kórea, Irán, či "čosi" iné zo zeme. Viem, je to bláznivé, nemôžem tomu uveriť doteraz. Ten útok prišiel z vonku.
Až tento denník bude niekto čítať. Ak ho vôbec niekto dostane do rúk, dajme tomu za 20-30 rokov, chcem, aby bolo jasné, nech viete jednu vec. Ten útok prišiel od inej formy života. Doteraz nemám predstavu, ako vyzerajú, čo chcú.
Doma som mal minimum zásob, skromný odhad- slabých 5 dní. Musel som ísť von, niečo narýchlo zohnať.
V TV som si všimol varovania, nech sa ľudia vyhýbajú panike a dodržujú poriadok. Z vysielania v telke, či z netu bolo jasné, že začína pravá masová hystéria.
Desivou novinkou bol ozaj pre mňa hlavne ten počet, vyše 7000 podobných strieborných predmetov, ako ráno spadol aj tu pri mne. Hrôza. Doteraz neviem ich celkový počet, nakoľko tvrdili, že na zem neustále dopadajú nové a nové kusy.
Vymyslel som jednoduchý plán na zaobstaranie zásob. Avšak len čo som vytiahol päty z hlavných vchodových dverí mojej bytovky_
Skoro ma zrazil tank! Pozrel som pred seba, čumel jak na zjavenie. Národná garda prišla, konečne!
Valí sa smerom ku tomu sivému šmejdu z vesmíru. Nepamätám si na presný počet, viem ale isto, že som videl tanky, Hummie, vojenské nákladiaky, natrepanéh vojakmi v plnej výzbroji.
Všimol som si aj nejaké špeciálne vozidla, tieto som v živote nevidel. Bolo ich najviac zo všetkých vozidiel.
Nad hlavou som registroval vrtuľníky a stíhačky.
Hlas šíriaci sa od jedného z vojenských Hummie hlásil: „Toto nie je cvičenie. Okamžite sa vráťte do svojich domovov a čakajte na pokyny.“
Musel som sa teda vrátiť, či som chcel, alebo nie. Na schodisku som narazil na môjho malého suseda Olivera. Má 8 rokov. Otvoril dvere vo chvíli, keď som šiel okolo a pýtal sa ma, či som nevidel jeho otca. Celý sa triasol, neustále pritom plakal. Nemám tušenia, koľko bol už bez neho v byte celkom sám. Musel som ho vziať so sebou, nemohol som ho tam nechať predsa osamote. Oliver mi doniesol zo svojej izby hrubú fixu a tak som načarbal pre jeho otca odkaz, ak sa vráti: "Oliver je v byte č. 203".
Nechcem myslieť na to, čo by sa mu mohlo stať, ak by vyšiel z bytovky von na ulicu.
„Nemáte čaj, alebo kolu? “ boli jeho prvé slova u mňa v byte. Dal som mu variť čaj a celkom ma pobavil vetou: „Mali by ste si tu upratať, máte tu dosť veľký neporiadok.“ Nenapadlo ma nič lepšie, než sa vyhovoriť na dnešný výbuch z rána. Vietor mi potom "akože" rozhádzal sklo a všetky moje veci po celom byte. Dobrá blbosť, ale aspoň sme sa zasmiali. Na dlhý čas to však bol jediný smiech.
Na nete a v TV neustále tie samé kraviny. Zábery na staré známe sivé larvy, pohádzané po celom svete. NY, Washington, Detroit, Miami, Dallas, Los Angeles, či Tokio, Šanghaj, Soul, Sydney, Rio, Buenos Aires, Londýn, Paríž, Berlín, Bratislava, Moskva... Boli všade.
Prial by som si, keby to bola iba sranda. Blbý a stupídny vtip. Ibaže nie, ani žart, ani sen sa nekonal.
Medzi reklamou na jogurty a na prací prášok som začal písať tento denník. Nechala mi ho v byte moja sestra Mary, jeho prebal je celý čierny.
Podľa toho, čo som zistil od známych cez net, každý z nás je v koncoch. Armáda izolovala civilistov od vonkajšieho sveta. Väčšina miest a hlavných ciest je pod vojenskou kontrolou.
Horúcou správou z bieleho domu bolo, keď prezident vydal prísny zákaz vychádzania od 19:00 až do odvolania.
18:30!
Presne táto hodina sa vryje do pamäte asi každému obyvateľovi planéty zem. Až na časové posuny na rôznych miestach zeme, ale to je teraz jedno.
„Niečo sa deje s tými mimozemskými krabicami, “ upozornil ma Oli. Naozaj. Stal sa ďalší veľký šok dňa.
Na obrazovke som nechal oči. Hltal som každé moderátorovo slovo zo živého vstupu: „Plyn! Žltý plyn. Z mimozemských objektov začal unikať dožlta zafarbený plyn.“
Ten pohľad na zábery z kamery boli hrôzostrašné! Vojaci, polícia, hasiči, novinári... Všetci sa začali dusiť a jeden po druhom padali na zem. Sú v bezvedomí, alebo mŕtvy? Nedá sa na to pozerať. Žlté svinstvo sa pritom šírilo z tých vecí tak neskutočne rýchlo. Za okamih nebolo na obrazovke nič vidieť. V TV prepínali z kamery na kameru. Neustále na tú vzdialenejšiu a ešte viac vzdialenú. Ta rýchlosť pohybu plynu je ohromná.
Oliver mal strach, triasol sa ako osika. Prikázal som mu zakryť si oči. Sám som mal taký neopísateľný zvláštny pocit. Tá mimozemská larva z rána. Rozhodoval som sa, či otvoriť okno a pozrieť sa von na ulicu. Chcel som vidieť, kde je plyn.
„Už je tu! “ zreval na mňa Oliver spoza roztvorených dlaní pred tvárou.
Nerozumiem, čo mám v hlave, ale až potom som začal tesniť okná na byte. Oblepil som všetky spoje okno-rám a každú mini škáru, ktorú som našiel. Hlavne som oblepil ako blázon skrz-naskrz igelit, čo som dal ráno namiesto toho rozbitého skla v kuchyni. Našťastie sa dnu nestihol dostať ani kúsok z toho debilného hnusu.
Neprišiel som na to, čože je tá žltá sračka zač. Nemusím byť však génius, aby mi došlo, že sa jedná o nejaký druh nervového jedu.
Pozerám sa akurát na Oliho. Zatiaľ sa drží na 8 ročné decko statočne. Dochádza mu vôbec, čo sa deje kolo neho?
Rozmýšľal som a nie raz, čo s ním mám robiť. Zatiaľ som nevymyslel nič. Uvidí sa neskôr.
Pohľad z okien je hrôzostrašný. Viditeľnosť nulová. Cez mraky plynu a padajúci sneh vidím maximálne do 3 metrov.
V TV sledujem neustále záznamy z celého sveta. Stačilo vidieť niektoré z vecí a mal som dosť. Všetci tí vojaci a ľudia, ktorí tam zostali na uliciach odpadávali, dusili sa, alebo sa zvíjali na zemi od bolesti. V každom meste to samé.
Dokonca som si všimol niekoľko vojakov Národnej gardy s plynovými maskami, ktorí padali na zem rovnako, ako tí bez nich. Dostalo sa to teda aj cez masky. Čo to je vlastne za svinstvo?
21:54
Zdá sa, že plyn je preč! Okno však neotvorím, nie som blbec. Strach vo mne je silnejší, než zvedavosť.
Oli už spí. Dal som mu do džúsu lieky na spanie, aby sa prespal a bol na zajtra fit. Tiež som to spravil kvôli tomu, aby som sa mohol v pokoji pozerať na TV.
Odhady v bedni sú 25 až 30% zasiahnutých ľudí v Amerike. Celosvetovo je to dosť nejasné. Tí, ktorí zostali uväznení (podobne ako ja), vo svojich domovoch a nie sú zasiahnutí, nesmú vychádzať v žiadnom prípade von.
Minister obrany tvrdí, že majú vypracovaný núdzový plán.
Potvrdil ústup žltého plynu, ale neodporúča pohybovať sa v okolí zón s výskytom mimozemských telies.
Skoro ráno vraj Národná garda spolu so všetkými policajnými zložkami pripravuje evakuáciu nezasiahnutých častí miest. Po druhé, to ma však zmrazilo najviac, to že_
Tie časti, ako napríklad moja ulica, budú spadať pod prísny režim kontroly obyvateľstva. Zdravotné prehliadky, izolácia zasiahnutých, čistenie okolia od zvyškov žltého svinstva...
22:43!
Prezident, minister obrany, celé hlavné velenie krajiny bolo asi pred pol hodinou zlikvidované neznámym spôsobom!
Chápem, pri invázií sa každý nepriateľ zameriava v prvom rade na riadiace špičky, na čele samozrejme prezident a rôzni ministri atď.
Ibaže ten spôsob a výraz v jeho tvári. Generál bol bledý a vystrašený, akoby bol jedným s tých plynom zasiahnutých obetí a každú sekundu sa hodí na zem. Bol viditeľne v koncoch. Videl som to na ňom. Ten strach z jeho očí.
Navyše tá blbosť, vraj neznámym spôsobom. Čo to má znamenať? Bola to bomba, či zase nejaký druh plynu?
Nedokážem sa sústrediť, racionálne myslieť. Vonku je tma, hrobové ticho a sneží.
V TV neustále samé debilné keci o porážke ľudstva. Nejakí experti medzi sebou fiktívne preberajú i možnú kapituláciu, tak to je už vrchol.
Nedá sa to počúvať. Radšej sa idem venoval situácií na nete.
23:28
Nestačím sa čudovať! Podľa vyjadrenia spred ani nie 10 minút sú všetky plynom zasiahnuté časti v prísnej karanténe. Neodporúča sa vychádzať von z domovov, do nezasiahnutých oblastí, pretože sú na viacerých miestach bezpečnostné zátarasy a každého, kto sa ku nim priblíži vojaci bez varovania zastrelia! !
Absurdné. Nechápem, čo sa to zas deje vonku? Nič viac nám neprezradia? Čo vedia a my nie!
23:46
Národná garda začala so streľbou do svojich! Je toho plný net. Zbláznili sa už všetci? Strieľame odteraz aj do vlastných? Sami na seba?
Napínavý príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
kakofonia
4. 10.októbra 2009 19:35
teraz nemám čas ... ale keď bude tak sa do tohto blogu pustím lebo milujem tieto denníkové oné
Napíš svoj komentár