No večer som bol pekne mimo. Nejdem sa vyjadrovať ku tomu, čo som písal ku koncu.
Nepamätám si, dokedy som pil. Oliver tu pobehuje už dobré 2 hodiny. Moc skoro pre mňa, po opici.
8:13 superoznam! !
Dve veci, ktoré stoja za to. Medzitým, čo sme tu od včera v garáži, som zistil:
1.- žltookí sa vyparili, už tam jednoducho neoxidujú pred vchodom. Cez škáru v rolete som ich nikde nevidel.
2.- a to je bomba ako sa hovorí. Ráno múdrejšie večera, takže spomenul som si, Stevie má vzadu v kancli_
Vtipné, ale v tej opilosti som celkom zabudol na ten trezor v jeho pracovni. Mal v ňom nejaké drobné (ehm 1240 USD), kopec papierov, hlavne od kradnutých kár a najmä!
Naleštený Glock 17 a 86 nábojov + tri ďalšie plné zásobníky.
Dodatočný darček pod strom ako blesk z čistého neba. Irónia, možno blbé šťastie? Je mi to však totálne fuk.
Stevie bol blázon do zbraní a nelegálnych kšeftov. Paintball a strelnica, to bolo jeho. Jemu tiež osobne vďačím za to, že som sa pri ňom naučil strieľať. Nechcem machriť, ale som lepší než on. Na paintballe ani nehovorím. Fakt.
8:57
Dnešné prekvapenia asi len tak ľahko neprestanú. Oliver sa zas hral s rádiom a šikulka, naladil vojenské núdzové vysielanie.
Škoda, tie novinky akurát počúvam a zatiaľ nič nové. Žltookí, čiže ľudia zasiahnutí mimozemským plynom, po zásahu buď na mieste umierajú, prípadne majú závraty, ale najčastejšie potom odpadávajú do kómy. Bla, bla... Neskutočné množstvo medicínskych žvástov. Keci, postupy kolo premeny ľudskej DNA v bunkách, za pomoci mimozemskej mutácie a bla, bla.
No teraz ma šokoval práve výsledok! Mutanti, to je vojenský názov pre žltookých, nie sú viac ľudskými bytosťami. Ich mozog prijíma len základné veci a vykonáva minimum činností. Ovládanie končatín, srdca, pľúc atď. Nevedia zistiť, čo v nich aktivovalo toľkú chuť útočiť na nás. Výhradne na náš druh. Jediný poznatok, na ktorí prišli armádne mozgy je nadmerné množstvo žlče v krvi. Z toho majú mierne nažltnutú pokožku, staré známe žlté oči a predovšetkým zvýšenú agresivitu.
! Naj z toho naj dnes je pre mňa info, vraj ak je niekto zasiahnutý plynom, nie je mu už pomoci! Proces je nezvratný a dávnejšie sľubovaná vakcína je výmysel.
Bla, bla, zas iba keci. Zatiaľ chápem, armáda na mutantoch robí pokusy.
„Čakajte na pomoc, skryte sa, nevychádzajte z domovov a bla-bla, " toto bolo maximum. Úbohosť. Čakať a modliť sa, ale na čo? Ku komu?
Ak som správne pochopil, ku mikrofónu v rádiu prišiel nejaký major. Nakecal plno vecí, ktoré som už dávno vedel. Mimo iného, že mutanti operujú väčšinou v skupinách, než jednotlivo. Prirovnával ich pomaly ku armáde. Tú primitívnu zver. Nezabudol nespomenúť, že prezident, ministri a velenie je kaput a on je momentálne najvyšší vojenský dôstojník.
Absurdita! Major riadi krajinu. Včera to bol ešte generál, dnes počúvam majora. Zajtra bude teda logicky na vrchole pyramídy kapitán? Alebo dokonca desiatnik? A to mám dať na jeho rady teraz, nikde nevychádzať a čakať? Na koho ale? Na taxík od neho? No to vieš chlapec, už ma vidíš.
Tak, či onak, je jasné kto je tu na vyspelejšej úrovni. Priznávam. Nakoniec zostaneme celkom sami. Opustení civilisti a bez akejkoľvek pomoci. Nie ty guma, druhých zblbneš, ale mňa nie. Vládny, no popravde skôr armádny plán, netuším vôbec, kto momentálne tomu velí, je pre mňa čím ďalej tým viac primitívnejší. Čakať tu na smrť? Kým v garáži nezmrznem, nezdochnem od hladu?
Existuje pre nás jediné možné východisko. Tá myšlienka mi už včera preletela hlavou, naša rodinná chata. Neni iná možnosť. Nakoniec je to pevnosť, keďže sa tam potulujú aj medvede a divé psi. Vysoký múr a jediný prístup po drevenom moste. Ibaže_
Sakra, chata je niekoľko hodín jazdou autom od Detroitu. Peši sa tam nedostaneme nikdy živý.
Tiež ďalšia vec. Síce dreva máme na 3 zimy, vody neobmedzené množstvo zo studne, to je fajn, lenže zásoby jedla. Tak týždeň-dva na konzervách a koniec.
Treba splašiť zásoby a auto. V garáži je pivo, litre piva. To je však všetko. Z tých troch áut pri mne nie je pojazdné ani jedno a pri pohľade na zátarasy na ulici, alebo navyše na tie pouličné ohne. Nula bodov.
Treba sa dostať do Q Martu. To je jediná šanca, ako prísť ku jedlu, vode, autu a miliónom ďalších vecí. Nakoniec, široko ďaleko to je jediný, fakt slušne zásobený obchod. Od potravín, handier, elektroniky, hobby veci, no všetko, na čo si len spomeniem.
Chodil som tam Steviemu na pivo, tak viem presne, kade mám ísť.
5 km pešo, cez ulice plné žltookých vôbec nie je sranda, to dobre viem, ale mám Glock a muníciu. Ak toto nerisknem, zdochnem tu do týždňa.
Môžeme to predsa len s Olim dokázať.
10:32
Konečne sme pripravení, vydať sa do ulíc. Smer Q Mart.
Ak tu už viac nič nenapíšem_
Tie žltooké svine nás potom dostali a je koniec.
Je niečo po 17
Cítim sa mizerne. Som unavený, zranený a_
Nie je to až tak vážne našťastie, mám iba slušne narazenú ľavú ruku. Bolí jak sviňa, ale prežijem to. Najdôležitejšie je, že Oliver je v poriadku. Už spí. Dostal opäť nejaké tabletky na spanie. Nedalo sa to riešiť ináč. Po tom, čo dnes zažil, bol dlho v šoku, bál sa všetkého okolo seba.
Aby som nezabudol som v plavárni a nie sám. Sme tu s Olim so skupinou ľudí. Akurát sa na nich dívam.
Podľa počtu musí byť každému jasné, že v tejto dobe prežijú len tí najsilnejší jedinci. Teda so mnou to činí 7 mužov, dve ženy a Oliver jediné dieťa. To vysvetľuje všetko.
Zas som nebol schopný, zapamätať si každé jedno meno. Spomínam si iba na Michaela, jeho brata Tima a Sáru. Sára je inak kočka, to je určite ten dôvod, prečo mi z hlavy nevypadlo aj jej meno. Nože dosť tých kecov zas naokolo.
Otváram vstupné vráta Stevieho servisu. Tá roleta vážila snáď tonu.
Trojica mutantov zo včerajška je vážne fuč. Aspoň som ich nevidel, motať sa niekde po okolí. V pravej ruke Glock 17 a v bunde (bola Stevieho, vymenil som si ju so svojou starou, tá bola dosť od krvi), tri zásobníky. V ľavej ruke som držal ako kliešť Oliho ruku. Oliver dostal odo mňa bojovú úlohu a to niesť čierny, plastový kanister na benzín. Taký ten klasický, 5 litrový, dostať ho na každej pumpe. Vzal som ho, kebyže náhodou bolo treba doplniť palivo do auta spred Q Martu.
V noci snežilo, takže som dokonale videl podľa stôp v snehu, či po ňom niekto nechodil. Naokolo nás však ani stopy. Podozrivé, alebo žeby znovu len to blbé šťastie?
Rozhodol som sa ísť ku Q-čku tou najkratšou cestou. Šli sme po ľavej strane ulice, pekne v tichosti a opatrne. 20 minút bol pokoj. Príliš ticho veru, akoby pred búrkou. Cítil som to podvedome. Ulica bez pohybu, bez streľby. Nikde hluk, krik, rev, chrčanie žltookých, zvuky bojov, vôbec nič sa nedialo.
Nevidel-nepočul som jediný zasraný tank, hummer, vrtuľník, stíhačku. Pechota, letectvo.
Kde je dnes, tá naša vždy hrdá americká armáda? Som na zemi, a či na mesiaci? Podľa všetkých možných znakov a náznakov sme ju stratili. Bez väčších bojov, výstrelov, jadrových výbuchov, nič. Šialené, avšak ak som videl doteraz kdekoľvek po uliciach mŕtvych vojakov, dostali ich žltookí, nie náš skutočný nepriateľ z vesmíru. Prezident, jeho kabinet a všetci tí sráči sú takisto tuhí.
Irónia, ale čím viac na to myslím, zničili sme sa nakoniec sami navzájom. Tretia strana (mimozemšťania), sa na nás určite z bezpečnej diaľky dobre bavila. Pritom aké majú straty oni? Žiadne v rádiu nespomínali. Nulové? To by bol dokonalý výsmech našim drahým technológiam a stupňu vývoja. Ak sme my, zástupcovia homo sapiens na bode A, tak potom ET s kamošmi je niekde pri X, ak nie Z!
Koľko mld. sme natlačili do zbraní. Atómovka, vodíková bomba, napalm, chemicke svinstvá, biológia. Ponorky, rakety, tanky_
Načo nám boli nakoniec tieto naše "hračky"? Na hranie sa medzi národmi? Asi to bol náš strop. Vojny na zemi. Vietnam. Afganistan. Irak.
Prichádzame ku školskému autobusu. Viditeľne mal haváriu. Telá vytŕčajúce zvnútra neho, ani tie na ulici nebudem opisovať. Nemá význam sa stále opakovať. Opisovať dookola telá bez života, ruky, nohy trčiace spod snehu, roztrhané tváre od zubov_
Jedna z mála dobrých vecí bola tá, vedel som podľa tohto určiť, kto zomrel dnes a kto skôr. Kto mal na sebe pol metra snehu, ten bol jasné KO už dávnejšie. V noci, ani teraz momentálne nesnežilo.
Desí ma, fakt som si už dokonale zvykol na tie ženy, mužov, či deti všade naokolo. Obrnil som sa proti tomu. Žiadne zvracanie ako párkrát predtým. Neskutočné.
„Zbrane, Daniel zbrane! " kričal na mňa Oli, akoby mal záchvat radosti. Vážne som si to neregistroval. Príliš som si prestal všímať okolie. Pritom priamo pred nosom, na pravej strane sa týčila reklama "ZBRANE" jedného z obchodov. Aj slepý by to videl.
Vylamovať dvere, či snáď rozbíjať okná bola čistá zbytočnosť. Dvere, okná, mreže. Nebolo tam nič, len veľká diera, najskôr spôsobená nejakým autom, po ktorom sa zľahla zem.
Vo vnútri to vypadalo jak po veľkom výpredaji. Zo zbraní nič nezostalo, ani kus. Nábojov pre môj Glock našťastie dosť. Lenže do vaku som mohol vziať iba 8 krabíc s nábojmi. Ak by som vzal viac, som priťažký. Nemám síce preťažený chrbát, ale musím myslieť na pomalšieho Olivera. Toho treba pri behu cez ulice doslovne ťahať za mnou, aby ako-tak stíhal môjmu tempu.
Som však vďačný za to, čo v tom obchode vôbec zostalo.
Tiež nechápem jednú vec. Zbrane nikde, ale našiel som dve nepoškodené vitríny s nožmi, mačetami a ďalšími zbraňami na boj zblízka. Jaj tí ľudia. Jasné, divoký západ je fajn vec, lenže v porovnaní s realitou maximálne v TV.
To chcem vidieť toho experta so samopalom, alebo s brokovnicou, až sa mu náhle ku telu dostane žltooký, ako mne v nemocnici. TV, DVD, PC hry. Tam to je samozrejme všetko krása. Lenže naživo?
Malá chodba, zopár výstrelov, plus dva-tri nešťastne odrazené projektily, vracajúce sa naspäť ku "odosielateľovi" a...
Vyšitá samovražda, s trochou blbého šťastia LEN zranenie.
Z obchodu som vyšiel s mačetou na opasku a nožom v púzdre, pripevneným na nohe. Oli dostal tiež jeden, síce menší, ale aj tak riadny zabiják. Potreboval som, aby sa cítil aj on bezpečne. Veď so mnou čoraz menej komunikuje. Malé decko a celá ta armáda mŕtvol naokolo. Aj keď musím priznať, na ten vek a prostredie sa držal lepšie, než kopa panikáriacich ľudí, ktorých som mal možnosť vidieť. Ktohovie, čo už so svojím otcom všetko zažil. Niekedy, až mu bude lepšie, sa ho na to opýtam.
2 km plaváreň
4 km Q Mart podľa oznamovacích značiek na ulici.
Neviem, či som to privolal sám, ale už sa to dalo čakať. Skôr-neskôr to muselo prísť ako vždy.
Do cesty nám prišli žltookí. Dobrá správa je, že som tie svine spozoroval prvý. Nie naopak.
Nemohli sme sa vrátiť naspäť. Mal som toho už akurát tak dosť! Neustále pred nimi ustupovať, akonáhle sa niekde objavili a hľadať nové cesty do Q-čka.
Hlavne preto mi v hlave preblysol bláznivý plán.
Olivera som poslal skryť sa opatrne asi o 50 metrov ďalej, za jedno z áut, stojacich skoro na konci ulice. Bola to chyba, teraz to už viem, lenže_
V tichosti som sa vkradol bližšie ku žltookým. Olimu som zobral z ruky predtým samozrejme kanister s benzínom a položil ho na kapotu jedného z ohorených vrakov. Bol dosť nízky, čo ideálne vyhovovalo môjmu zámeru.
Vrátil som sa potom o kus naspäť, lenže nie zas moc. Potreboval som mať dostatočný dostrel.
Ozaj ešte jedna vec, na ktorú som zabudol. Nechal som pri tom kanistri aj zapálenú cigaretu. Pre istotu.
Nohy sa mi triasli, ale nebolo cesty späť. Nevidel som, čo tam robia, ani koľko ich je. Boli pri zemi, z diaľky si myslím, vypadalo to na kŕmenie sa ľudským mäsom. Z mŕtvol pravdepodobne, ktoré sa tam váľali po okolí.
Zreval som na nich 2x, 3x!
Nevidel som, či sa dali do pohybu všetci, preto som strelil ich smerom a jeden to schytal, myslím do ramena.
Pozreli sa na mňa a_
Začali za mnou utekať s revom a starým známym chrčaním.
Rád by som napísal, jak som ich tam kosil, jedného po druhom. Ibaže toto nebol film a ja nie som John Rambo. Bola to fakticky slušná diaľka.
Akoby som bol opäť v tom pekle na ulici pred nemocnicou! Začalo to. Predo mnou tlupa mutantov. Presný počet sa nedá zistiť, niektorí sú za sebou. Snažím sa strieľať do hlavy. Prásk. Jedna sviňa to schytala kvalitne do hlavy, ale dosť guliek ide pomimo. Nohy mi mrznú od strachu, cítim to, viac a viac.
Zmenil som stratégiu a útočím na srdce. Úspešnosť je okamžite vyššie. Traja sú dole.
+/- 20 metrov
Dochádza mi munícia, musím vymeniť zásobník a strácam metre.
+/- 8 metrov
Začínam strieľať smerom do kanistru. Zásah na dve rany a nič.
1- 2 metre
Ďalšie tri zásahy do kanistru a konečne sa ozýva hlasnitý výbuch! Traja žltookí v kŕčoch a v plameňoch smerujú ku zemi.
30-40 metrov odo mňa a ešte stále je ich dosť, ale čím sú bližšie, tým som presnejší. Muži, či ženy, jeden padá na zem za druhým. Zásahy do brucha, pľúc, srdca. Sem i tam trafená noha, krk. Mäso lieta v spoločnosti krvi vzduchom.
Nech som sa snažil, ako som chcel, neustále sa približovali!
Začal som ustupovať. Len tak-tak som stačil meniť zásobníky. Jeden mi dokonca vypadol na zem a strácam metre.
Posledný plný zásobník a ja viem, že je zle.
Zostávajú posledný dvaja. Teda vypadalo to tak. Prvý to schytal do hlavy a 2x. Na takú krátku vzdialenosť to musí zvládnuť každý. Mierim na druhého, lenže_
Mám prázdny zásobník, preto rýchlo vyťahujem mačetu a poprvýkrát vo svojom živote niekomu amputujem hlavu!
Myslel som si "mám ich", ale zrazu som počul zozadu na mňa volať Olivera. A fakticky, posledná z tých kreatúr útočí na neho. Ten hajzel ma obehol okolo áut, ktoré boli vedľa mňa a zakrývali mi výhľad.
Beriem mačetu a letím na neho. Má odo mňa náskok minimálne 7 metrov, to nemôžem stihnúť!
Oliver skáče do jedného z otvorených áut a zachraňuje si tak život. Múdry chalan.
Tým to však nekončí. Mutant rozbíja predné sklo na aute a chce dostať malého Oliho. To už som tesne za ním, skáčem na neho zozadu, mačeta v oboch rukách a z výskoku mu ju vrážam zozadu do srdca, na 3x hore dole. Pripadalo mi to skôr ako pitva zaživa. Črevá, srdce, mám amok, nakoniec sekám do lebky a tá sa triešti na dva kusy. Jeho mozog vypadol do snehu, kúsok od chodníku.
Pri tom sekaní na kapote som stratil rovnováhu a spadol som na snehu a z časti na obrubník. Narazil som si ľavú ruku. Bolesť jak sviňa. Navyše som si vyrazil dych na tej prekliatej stvrdnutej kope snehu. Oliver ku mne okamžite pribehol s plačom a najskôr si myslel, že je po mne. Nemohol som s ním komunikovať, nemohol som chytiť naspäť blbý dych.
Až keď som ho chytil, a ako tak začal dýchať, konečne prestal plakať. Pochopil, že som živý.
Nejaká ta slza vybehla aj mne. Ibaže skôr od šťastia, že je všetko za mnou a obaja sme nažive.
Vstal som na nohy a zobral zo zeme moje odhodené, prázdne zásobníky. Naplnil som ich nábojmi a_
Každej z tej svine, čo sa ešte trochu hýbala, čo i len malíčkom pohla, som vrazil jednu do hlavy. Pre istotu.
Možno umierali, ale nebol som si tým taký istý.
Netuším, kde až siaha ich schopnosť regenerácie, čiže toto je podľa mňa fajn nápad. Ich mozgy boli onedlho všade.
Aby som na to neskôr nezabudol, zásahy do rúk, nôh, pleca a všetko proste, čo šlo mimo srdca, hlavy, ale i pľúc napríklad, neboli pre tie špiny smrteľné zásahy. Pre človeka nemožné, lenže pre nich realita. V tomto sú vymakaní a nedá mi, ale musím ich obdivovať. Nie však žltookých. Nie, nie. Mám na mysli zas tie mimozemské svine. Tá zbraň, ktorú zhodili z neba na zem. Neustále to mám v hlave.
Dokázali vyrobiť zbraň z nás samotných a navyše. Netuším, ako dokázali nabúrať našu DNA, avšak vylepšili ju. Viditeľne z ľudských tiel vypumpovali to naj, čoho je organizmus schopný. Mám na mysli našu odolnosť v prvom rade samozrejme.
Mal som strach. Streľba, výbuch, či následne dym z horiaceho benzínu stúpal privysoko nad baráky. Nestál som o ďalšiu neželanú návštevu. Preto som stade čím skôr zdrhol.
Pri plavárni som si všimol značku Q Mart 2 km.
Spomienky. Aká to zvláštna vec. Pri pohľade na starú plaváreň sa mi začali vracať všetky tie krásne veci, ktoré som tu zažil s Katie. Nočné kúpanie, len my dvaja. A tých blbostí, čo sme tam porobili. Čudujem sa, že nás tak nechytili nikdy pri čine. Najmä v sprchách to bývalo dosť ostré.
Na ulici je zas čisto. Ani známka po bojoch, mŕtvolách, prevrátených vrakoch, žiadne ohne a ten zvyšný stereotyp dnešných dní. Tichá ulička. / Ďalšia blbosť.
Pri vchode do novej, bočnej ulice som sa zrazil s mužom, ktorý tiež prežil. Jeho meno je Michael. Za ním dobehla skupinka ďalších ľudí. Všetko obyčajní civilisti.
Osud chcel, aby sme na seba narazili a to doslovne. Vyššia moc možno. Náhoda jak blbec.
Škoda, že ma nepotešili pri slovách, vraj idú zo smeru od Q Martu a pred nami je tlupa 50-60 mutantov.
„Moja cesta skončila. Q Mart je minulosť, " žralo mi nervy. Zabiť 14 žltookých, ako pred chvíľou, veruže to taktiež nebola žiadna sranda. Navyše som mal kanister s benzínom.
Jediná fajn správa, že Michaela so skupinou si nevšimli a nik ich neprenasleduje.
Ísť ďalej teda nemalo zmysel a nezostalo mi nič iné, než sa pridať ku Michaelovi a spol.
Takže otočka a po ceste som rozoberal ich stratégiu. No, dozvedel som sa, vraj behajú jak myši mestom krížom-krážom. Navlas rovnako ako ja s Oliverom.
Po čase pri mne konečne zas naši. Nezmutovaní, živí, zdraví. Bolo nás spolu 11.
Dal som sa na dlhšie do reči s Timom, mladším Michaelovým bratom. Sranda chalan, samý vtip. Skoro komediant. Vysvetlil som mu, kam som chcel ísť. Tim je tu doma, čiže mal orientáciu po okolí na 100%. Pozná to tu naspamäť, každý kút. Aj preto sa len pousmial, vraj do Q Martu sa dá dostať cez plaváreň. Jedným z núdzových východov na dvor a cez plot. Šup ho cez plot do parku a za 15-20 minút pokojnej chôdze sme tam. Znelo to ako hračka. Q Mart náhle ožil v mojej hlave. Michael počúval pozorne náš rozhovor a uzavreli sme dohodu. Jeho skupina pôjde s nami. Nielen do Q-čka, ale aj neskôr na našu rodinnú chatu. Dokonale izolovanú od civilizácie.
Výhoda: nebol som s Oliverom sám.
Nevýhoda: počet 11 ľudí zvyšoval šancu na spozorovanie nepriateľom.
Ten druhý prípad sa potvrdil, ani nie za 40? metrov.
Bol som vpredu, čo bolo logické. Mal som jediný zbraň. Tim dostal moju mačetu, držal sa pri mne aj s Oliverom. Vzadu boli traja teenageri. Kecali medzi sebou, neboli práve moc potichu.
Prvá začala zozadu na mňa kričať Sára. Šli po nás ďalší mutanti. Michael s Timom si zobral na starosť zvyšok skupiny a ozbrojení s mačetou a baseballkou utekali smer plaváreň.
Bežal som dozadu a zahájil streľbu. Jeden zásobník, druhý. Neboli najbližšie, ale mal som ideálnu vzdialenosť. Šli dole skoro sami. Avšak tá posledná dvojka sa zdala húževnatejšia, než som myslel. Dal som sa na pomalý ústup a šup do Glocku posledný zásobník.
Nechápem, ale nakoniec bola táto skupinka žltookých akosi príliš ľahká. Možno som sa akurát správne rozstrieľal, netuším.
Zobral som zo zeme opäť prázdne zásobníky, ktorých nemám nazvyš a bežím ku plavárni.
Žiaľ pred plavárňou, hneď čo som tam doletel som mal dosť. Jeden z našich na zemi. KO systém. Tim s Michaelom mlátia mutantov hlava-nehlava, ale ďalšieho z našich akurát zakusol do ruky ďalší z mutantov.
Boli štyria. Jeden z nich "zneutralizovaný" zásahmi mačetou do hlavy. Zvyšných troch som zneškodnil zatiaľ najefektívnejšou streľbou 5 guliek a bolo po nich. Vďačil som tomu hlavne za fakt, pribehol som ku nim zozadu, čiže so mnou nepočítali a tiež stáli viac menej na mieste. Terč v pohybe je niečo celkom iné.
Dvere na plavárni boli zamknuté. Plytvať muníciou som odmietal a tak sme rozbili jedno z dvoch skiel na dverách baseballkou. Dostali sme sa dnu.
Nebolo isté, či tam nie je niekto s nami, takže sme obehli vstupnú halu, chodby, šatne, minibar, sprchy, bazén_
Nikto nebol vo vnútri, takže sme zabarikádovali vchodové dvere a šli dozadu ku bazénu. Bol pri ňom minibar.
18:51
Šlahol som si dve vodky na ex. Markovi ošetrili ruku. Dal som si sprchu, jedlo... Stereotyp, klasika. Škoda míňať atrament.
Mark inač spí vyše hodiny. Je hotový, bledý, trasie ho, potí sa a srdce mu bije jak šialené. Má dosť proste.
Zakecal som sa s Michaelom, ale hlavne so Sárou a zvyškom ľudí z našej skupiny. Dokonca si konečne pamätám viac, než len 3-4 nové mená. John, Greg, Scott a Jennifer, takto sa volajú naši poslední členovia.
Nemožné, ale skutočné. Zabili sme Marka! Museli sme, nebolo inej možnosti, žiaľ. Stal sa jedným z nich.
Píšem si píšem do denníku, keď ako prvá začala zozadu vydesene kričať Jennifer.
V TV nikdy nič nehovorili o prenášaní mutácie krvou, tekutinami a neviem čím ešte od nakazených žltookých. Som maximálne vytočený, sám na seba samozrejme najviac!
Aj keď, až teraz mi konečne do seba zapadá veľmi veľa vecí. Akože dá sa pochopiť fakt, že armáda nerobila testy s prenášaním vírusu. Síce sa mi to nezdá logické. Predsa to nemôže byť pre vedecké mozgy taký problém, šupnúť pod mikroskop dokopy nejakú zdravú + mutantiu DNA a počkať, čože sa stane.
Iba ak by to tie svine chceli utajiť! Ale čo by tým dosiahli? Možno zabrániť už aj tak dosť nekontrolovateľnému strachu a panike? Nejdem radšej ďalej tipovať.
Tak či tak, došlo mi, prečo je v meste toľko žltookých. Stále viac a viac a to aj napriek tomu, že žiadne nové mimozemské objekty z oblohy nespadli. Ak však pripočítam ku plynom zmutovaným ľuďom tých, ktorých neskôr sami infikovali, je to jasné. Dáva to zmysel. Dokonalá mimozemská zbraň.
Bol som ináč v miernom šoku, takže je možné, že zopár vecí som nestihol registrovať.
Akonáhle sa Mark prebral z bezvedomia a stal sa mutantom, do minúty sme boli všetci pri ňom. Volali sme na neho, jeho meno, čo mu je. Žlté oči však prezradili samé, kde je problém. Tim ho zozadu zobral baseballkou a Mark spadol do bazénu. Nezomrel, tá rana nemala dostatočnú silu, avšak_
UTOPIL SA! Najskôr som to bral, ako náhodu, lenže John, ako jeho dobrý kamarát tvrdil, že to nechápe. Vraj bol skvelým plavcom a nejde mu do hlavy skutočnosť, že sa v nej nesnažil plávať.
Vo väčšine sme sa zhodli v jednej dôležitej veci.
Mutanti od svojich nositeľov nepreberajú na seba žiadne predchádzajúce schopnosti! Či už výhody, alebo nevýhody! To je oveľa viac, než obyčajná dobrá správa.
Nesmiem navyše zabudnúť!
Tie zmutované svine nevedia PLÁVAŤ, čo znamená, že v blízkosti vody sme v bezpečí. Ďalší z dôvodov, prečo ísť na tu našu chatu. V okolí je voda. Široko ďaleko iba divá príroda a voda. Jediná cesta do tejto chatárskej oblasti je starý drevený most. Kebyže ho zrovnáme so zemou, malo by to byť potom bez rizika.
22:46
Skôr, ako si pôjdem zapáliť a potom spať, nechcem zabudnúť na dôležitú vec, na ktorú som prišiel po dnešnom dni.
Sem som vypísal príznaky premeny človeka na žltookého, po priamom (krv, sliny...) kontakte so zmutovanou DNA:
-studený pot
-zvýšený tep
-únava
-predčasný spánok
-malátnosť a závraty
-časté zvracanie
-šklbanie sa a kŕče
-premena zafarbenia očného bielka dožlta
26.12.2012
8:27
Nové ráno pred nami. I keď ku včerajšku niečo navyše. Večer som bol na streche plavárne fajčiť. Prišla tam za mnou Sára. Priznala sa neskôr, že ma tam sledovala. Kecali sme spolu o kadečom. Zistil som, že pochádza zo Scofieldu. Vraj to je taká "sympatická diera", ako to sama nazvala. Dozvedel som sa aj iné veci, akurát moc osobné, aby som ich tu napísal.
A ešte to posledné, dosť podstatné. Obaja máme za sebou zaujímavú, spoločnú noc.
Musím padať, za chvíľu vyrážame do Q Martu. Štart je 9:00.
Nálada v skupine bola veselá. Avšak každý dostal rozkazom udržiavať po preskočení plota prísne ticho. Predsa len zas ide o život. Oliver, spoločne so Sárou (po tom, čo sa stalo v noci, sme si boli o čosi bližšie), sa držali tesne u mňa.
Po dopade sme boli razom v parku. Všade šialené ticho, opäť akoby mesačná krajina naokolo. Spustilo sa sneženie. Sprvu slabé, do pol hodiny to však začalo byť riadne husté. A ten stále sa meniaci vietor, to bol koniec.
Jednu vec som nechápal. Viem, že Tim sa potrebuje ukazovať pred Jennifer, niečo sa tam začína medzi nimi formovať, to by nevidel len slepý. Lenže na jeho vek 19 rokov som si myslel, že pri močení do snehu o tom nemusí dávať hlásenie celému svetu. Beriem ho však z rezervou. Je s ním celkovo riadna sranda. Človek aspoň zabudne hneď na realitu kolo seba i keď. Trochu sa krotiť by nebolo v jeho prípade od veci. Hlavne poznámka, čo ma nezabije, to ma posilní a čo ma zabije, to ma oslobodí. Samo osebe zaujímavá demagógia. Pred malým Olim to však vyznelo blbo, tak som mu povedal zopár slov navyše. Pochopil to a konečne začal byť viac potichu, čo som potreboval najviac zo všetkého. Byť nenápadní znamená nevydávať ani ň a pohybovať sa s občasným krytím za kríky, stromy atď. Čo kde rastie, veď nakoniec sme v parku.
Za nejakých 30 metrov sme sa dostali ku opustenému vojenskému Hummie. Vonku pred ním ležal mŕtvy vojak s M4 a dvomi zásobníkmi. Vo vnútri vozidla neboli žiadne ďalšie zásobníky, ani zbrane. Avšak mne osobne urobili neopísateľnú radosť tie 4granáty! , čo sme tam našli. Zobrali sme samozrejme aj prvú pomoc z lekárničky, baterku a našiel som tam i cigarety.
Vzali sme teda, čo sa len zdalo byť potrebné, hlavne "cigy" a šli ďalej.
Oliver si všimol vrany, sediace na konároch stromov a páčilo sa mu ich krákanie.
Nenapadlo ma vôbec, až táto operená háveď stíchne, že si to namieri priamo na nás. Normálne na nás tie okrídlené špiny zaútočili! John to schytal zobákmi do očí. Bol v tom momente slepý. Nik toto nemohol čakať, zas sa všetko zomlelo rýchlosťou svetla. Chcel som mu pomôcť, lenže vrany okolo neho krúžili, akoby kolo neho chceli vytvoriť nedostupný štít. Videl som dosť. John to schytal riadne do tváre, krku, trhali mu bundu. Potom, ako som vystrelil na jednu z krúžiacich vrán som bol v tom, že zvyšok uletí, sú to predsa tupé vtáky, avšak nič. Žiadna reakcia. Ihneď, ako spadol na zem sa vrany vrhli na nás. Utekali sme späť ku Hummie, pritom ja a Michael so samopalom sme zahájili paľbu. Predovšetkým jehoM4 ich pekne preriedila. Všade po okolí lietalo perie doslovne. Sekaná. Počet odstrelených netuším, mohla to byť polovička?
Ten hluk logicky prilákal do parku skadesi ľudských žltookých. Dorazili Johna a potom, ako ináč na nás. Chcel som na nich hodiť granát a kochať sa z pohľadu na ich letiace kusy mäsa. Problém však bol v tom, granáty mal vo vaku John, čiže môj plán zlyhal. Začal sa boj o holý život. Sáre som prikázal stiahnuť sa so zvyškom do vojenského Hummie. S Michaelom sme sa ich snažili zázračne odrovnať. Nebolo to možné, bez šance. Akonáhle mu došla munícia a nemal už žiadny nový zásobník, či sme chceli alebo nie, začali sme ustupovať. Odpísal som s mojím Glockom zo 4, ale aj mne za dve-tri rany došli náboje a boli sme v prdeli.
Takže nasledoval útek. Ibaže nie ku autu. S Michaleom sme sa dohodli odpútať pozornosť od skupiny. Navyše sme sa rozdelili. Zaujímave, avšak žltookí sa rozdelili tiež a čo ma zamrazilo, skoro pol na pol. Na skutočnosť, že sú obdarení len primitívnym myslením, bola to čistá náhoda a či nový objav?
Škoda, že si Michael nevšimol pred sebou skupinu zmutovaných psov. Nabehol im rovno do zubov. Bránil sa za pomoci noža, čo som mu dal, ale bolo ich celá svorka.
Dostali Michaela, nemohol som nič robiť, len sa za behu prizerať, až som ho stratil celkom z dohľadu. Moja skupina prenasledovateľov zrazu zastala, otočila sa a zdrhla nazad.
Neviem akým spôsobom medzi sebou mutanti komunikujú, ale ja som nič nepočul. Musí to byť nejaký druh, pre človeka nepočuteľných zvukov. Asi ako vydáva píšťalka pre psov, prípadne čosi podobné. Nechápal som to. Pomaličky som sa preto vracal naspäť aj ja.
Zvláštne, ale čo som zbadal pred sebou, neskutočné. Pred očami som mal pohľad na čisto mutantí súboj. Žltookí ľudia proti zmutovaným psom. Rev a potoky krvi. Bolo to dosť vyrovnané, ale nevidel som to do konca, takže nepoznám víťaza z tohto šialeného zápasu.
Rozmýšľam, podľa týchto nových skutočností sa rôzne druhy mutantov nemajú moc v láske. No ten fakt, že sa to strhlo pri Michaelovej mŕtvole, žeby sa bili o korisť? Vrany sa do žtookých ľudí nepustili, psi však áno. Pre mňa ďalšia záhada.
Spomínal som, nevidel som víťaza, pretože som využil ten zmätok a vrátil som sa opatrne do Hummie.
Timovi, ako aj zvyšku skupiny som oznámil smutnú správu o Michaelovej smrti. Zavládol u nás smútok. Stratili sme dnes dvoch členov a to neni ešte ani pol dňa za nami.
14:13
Stále sedíme v aute a sledujeme z okien husté sneženie. Dobre, že sneží, aspoň nemrzne, pretože tu je vo vnútri dosť chladno. Zakúriť nemôžeme aj keby sme chceli. Síce máme v aute kľúče, lenže zakúriť si v ňom môže len blázon. Prilákali by sme všade naokolo prítomných mutantov. Vďaka spomínanému sneženiu a tmavým sklám nás nemajú šancu spozorovať.
15:21
Rozmýšľame, asi to ku večeru riskneme za tmy do Q Martu. Sneženie nám hrá do karát a vďaka zníženej viditeľnosti by to mala byť hračka.
Dúfam, že tu večer napíšem ešte zopár slov, že to vyjde.
18:15
Nikam sme nakoniec nešli. Skupina žltookých sa neustále potuluje pri košoch s odpadkami a prestalo snežiť. Sme v jasnej pasci a preto ísť niekde v takomto stave, nie, to by bol zbytočný risk.
Zostáva len čakať v aute, čože sa bude diať ďalej. Je tu pomerne tma a nemôžem poriadne svietiť, preto na dnes končím s písaním.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár