8:32
Prežili sme noc. Akoby zázrakom. Po žltookých nevidím ani stopu. Ten prekliaty chlad ich musel vyhnať. Z tej zimy sme nakoniec pekne stuhnutí aj my.
Vydávame sa na cestu. Smer je jasný - Q Mart.
Vonku bolo na okamih znovu bezpečne. Nikde nič, krásne zimné ráno. -15°C približne. Staré známe zlovestné ticho.
Pochopili sme, že sa potrebujeme dostať čo najrýchlejšie z parku.
Odbehol som osamote ku Johnovmu telu. Oprava, ku jeho zvyškom. Ten pohľad ne jeho obžraté kosti, rebrá, či z brucha trčiace vnútornosti a krk bez hlavy... Viac myslím netreba opisovať.
Vzal som mu z batohu lekárničku a granáty, ktoré tam mal, to bol ten hlavný dôvod nakoniec, prečo som tam šiel.
Pri východe z parku sme narazili na vojenské barikády a nové pozemské peklo. Civilisti, vojaci, žltookí. Krv, ruky, nohy, kosti, torzá, polovičky, štvrtiny z tiel... V priestore zhruba 300 metrov čisté jatky. Pri tom pohľade na vojenskú techniku mi došlo, skade sa vzal ten Hummer, v ktorom sme prespali noc.
Podľa zvyškov zo stanov a veľké číslo 21 mi bolo zaraz jasné, že sa jedná o ďalšie núdzové stanovisko. Skoro navlas rovnaké ako to naše č.16.
Po tej pohrome tu logicky nezostal nikto nažive. Podľa tých hlbokých jám v zemi tu muselo okrem streľby padať i dosť granátov.
Aspoňže tá kopa zbraní, povaľujúca sa na každom kroku nám zdvihla náladu. Vzali sme dve M4 v špeciálnej výbave (nočné videnie + tá druhá mala dole aj granátomet), tri malé samopaly MP5, jednu brokovnicu Benelli M1014 a 5 kusov pištolí M9, čiže klasická Beretta. Nábojov sme vzali čo to dalo, navyše ďalších 17! granátov.
Som prekvapený koľko toho vie Tim o zbraniach. Dokázal mi donekonečna vysvetľovať čísla zbraní a históriu každej z nich. Teda, s ktorou sa kde stretol a myslel tým samozrejme na hry. Granát M67 má extra v obľube. Vysvetlil mi dokonale jeho používanie, z čoho naj pre mňa je ten čas 4 až 5 sekúnd do detonácie, po odstránení oboch poistiek.
Od granátov roztrhané vraky áut, prevŕtané snáď stovkami guliek. Zopár zbraňami skosených stromov a desiatky tiel boli aj pri východe z parku. Odtiaľto však už bolo len lepšie.
Akonáhle sme prešli cez dve ulice, bez kontaktu so žltookými našťastie, pred očami sa nám konečne vynoril Q Mart!
Zabudol som si od radosti zapísať aj čas na ruku, ale bolo niečo medzi 9-10?
Parkovisko nemalo konca a všimol som si na ňom dosť dobrých kár. 2-3 tereňáky na cestu ku chate ako vyšité. Hlavne ten Ford Bronco, ročník ´96 a navyše zdvihnutá náprava so smrteľnými 38"gumami!
S naštartovaním nebude vážnejší problém. Mám predsa dosť potrebných skúseností ešte z čias práce v Stevieho autoservise.
Srdce mi praskalo, ale musel som toho krásavca opustiť. Pozrel som pred seba a videl som_
Ak inak čakáte naleštené sklá výkladov, s nepriestrelnými, či nerozbitnými sklami a poctivú strážnu službu, ako tomu bolo vo filme Súmrak mŕtvych, tak ste na maxi omyle. Toto je realita a nie Hollywoodska debilita!
Pred vchodom Q-čka bolo zrejmé, že tu pred pár dňami prebehlo rabovanie. Vybité okná a rozbité dvere hovorili za všetko.
Ihneď po vstupe dovnútra sme museli zaistiť objekt proti žltookým. Šli sme spoločne, v tesnej formácií. Žiadne stupídne, filmové delenie sa do primitívnych skupín po jednom, či dvoch sa nekonalo. Nechápem scenáristu, ktorý vôbec dokáže niečo také vymyslieť. Až na Scary movie 2 samozrejme, tam to beriem.
Prišli sme do miestnosti bezpečnostnej služby a zistili, že v objekte neni známka pohybu. Ani jeden živý, mŕtvy alebo mutant.
Až po tomto uistení sa zostal Greg na hliadke a kontroloval kamery v Q Marte. Do mikrofónu nás priebežne informoval o stave pred nami. Nikde však nebolo ani živej duše.
Keďže sme mali otvorenú celú prednú stranu a bola to tiež jediná možná prístupová cesta dnu (vzadu do skladov sa šlo cez hrubé dvere, či ešte hrubšie oceľové vráta pre nákladné autá), museli sme najskôr zavrieť bezpečnostné mreže na vstupných dverách i výkladoch.
Nasledovalo skontrolovať dokonale priestor v celom Q-čku. Obchody, chodby, WC, kuchyňa, reštaurácia, bar, sklady... Žiadna podzemná, niekoľko poschodová garáž (ako vo filme), tu nie je. Autá sú na parkovisku. Generátor a nádrž na benzín je vzadu, v centrálnom sklade.
Trvalo to ani nie hodinu a všade je čisto.
Ďalšie dobré 2 hodiny trvalo, než sme dodatočne zabarikádovali na komplet celý predok. Použili sme pritom všetok dostupný materiál, čo spĺňal kritéria. Napr. hrubú igelitovú fóliu (aby nám dnu nefučal vietor a nepadal sneh), hrubé dosky a oceľové tyče, profily, platne... Bolo toho dosť. Materiál a náradie sme si "požičali" z Hobby obchodu. Nebol otvorený, ale pre MP5 žiadny problém. Neskôr našiel Greg v strážnej miestnosti multikľúče, skoro ku všetkým dverám v Q-čku.
Rozdelili sme si konečne poriadne všetky zbrane a muníciu. Vzal som si už predtým M4, MP5, brokovnicu a M9. Každý dostal navyše vysielačku.
Dokonca jednu Berettu som dal aj Olimu. Však má už 8 a trochu z toho, čo som mu vysvetlil o jej používaní, si musí zapamätať. Aj keď pochybujem, že ju niekedy sám použije. Najviac sa mi páči, aký je teraz z neho "macher".
15:28
Sedím akurát v malej kaviarni a dívam sa na mojich "spolubojovníkov". Majú dosť. Sára sa na mňa stále škerí, asi viem, čo zas odo mňa chce.! !
Idem radšej ešte pobehať trochu po obchoďáku a niečo si privlastniť. Síce som ho už obehol minimálne 3x, ale no, však je to zadara!
18:14
Šiel som nakoniec na ten "výpredaj" spolu so Sárou a Oliverom. Napratali sme vecí do minimálne 7 košíkov. Od oblečenia, uterákov, jedla, pitia, až po mikrovlnku, činky, Sárin fén, či Oliho hračky. Zdá sa mi, že tých je najviac.
Ozaj, počas "nevinnej" zastávky v oddelení so spodným prádlom nás skoro pri TOM nachytal Oliver. Takmer som chytil infarkt.
Čoskoro bude 19 nula, takže letím na dnešnú malú párty, čo tu dnes máme. Počítam s tým, bude určite na betón do rána, čiže písať budem najskôr až zajtra.
Už je síce nový deň, musím však dopísať kopec dôležitých vecí zo včerajška.
V bare sme našli hromadu "sympatických" fľašiek vína, ginu, whiskey, vodky... Hektolitre piva nebudem radšej ani spomínať.
Po dlhom čase som mal konečne normálnu, hlavne teplú večeru. Jennifer a Greg s Oliverom ako pomocníkom, navarili, upiekli, grilovali rybu, kura a bravčové. Prílohu tvorila ryža, opekané zemiaky a cestoviny. Na počet omáčiek a šalátov sa nepamätám. Stačilo mi, že jeden zo šalátov mal v sebe moje milované olivy.
Až včera som vlastne zistil, že Greg bol zamestnaný v reštaurácií ako kuchár. To sa samozrejme hodí.
Jedli sme, pili, kecali.
Čo som zistil za ten večer hádžem sem:
Tima vyhodili zo strednej, pretože mu v skrinke našli zásoby marihuany, množstvo snáď pre celú školu (bol díler). Jeho brat Michael, nech odpočíva v pokoji, bol od neho o 3 roky starší.
Scott je čistý prípad pre psychiatra. Prišiel som na to, že je určite viac mimo ako Timovo šialené správanie sa. Okrem dvoch nablýskaných Fordov Mustang zo ´64 a ´67 roku, má aj "menší" dlh na daniach. A to kolo 12.000USD! Smial sa, vraj aspoň viac od neho tie prachy nik nebude pýtať.
Od čias strednej sa venoval profesionálne kickboxu. Vyrazili ho však z ligy v momente, keď zistili jeho podplácanie a stávkovanie na vlastné zápasy.
Jediný z nás neprišiel o rodinu počas mimozemského útoku. Zabili sa pri autonehode, keď mal 9 rokov. Obaja rodičia i jeho dvaja starší bratia. Akonáhle o sebe prezradil túto vec, zobral z baru fľašku whiskey a vyparil sa.
Greg vypadá na jediného, naozaj slušného človeka z celej skupiny. Nefajčí, nehreší, moc nepije...
Nemá rád zbrane a na jeho vek 37 je stále slobodný. Aspoň, že vie variť. No a mne to nedá, avšak si myslím, že je gay. Čo mi vyhovuje samozrejme. Aspoň sa mi nebude snažiť v budúcnosti zbaliť Sáru.
Sára pomáhala od svojich 14 v rôznych detských táboroch. Odtiaľ má množstvo kurzov prvej pomoci.
Jej sestru s rodičmi dostali žltookí. Bola pritom a nebyť Tima s Michaelom, dostali by aj ju. Ostatné veci som už dávno poznal. Ale tak napíšem naviac: má rada kone, rockovú hudbu, filmy, čo majú zmysel (jej naj je Taxikár s de Nirom), raz bola zasnúbená a je alergická na čokoládu.
Zo svojho rodného "zapadákova" sa presťahovala do Detroitu pred 3 rokmi. S rodičmi a sestrou mali tento rok oslavovať svoje vôbec prvé spoločné Vianoce v Detroite. V januári bude mať 24. Ináč, ku polnoci sa so mnou riadne spila a potom tancovala na stole, na svoju obľúbený song od Primal Scream-Country Girl.
Oliver to mal v živote ťažšie, ako sa zdalo. Jeho otec mal za druhú ženu alkoholičku a táto macocha ho často bila. Bez dôvodu. Raz sa ho dokonca pokúsila utopiť! vo vani, ale jeho otec ho zachránil a hneď sa s tou špinou rozviedol. Vtedy mal Oli 6 rokov.
Viac som sa nepýtal, keďže som ho nechcel trápiť pred spaním.
Jennifer je ten istý ročník ´92 ako bola moja malá Mary.
O rodičoch od útokov nič nepočula. Neznesie veľa alkoholu a z diaľky vypadá jak teenagerská primadona. Nič viac som sa nedozvedel, pretože sa začala potichu baviť s Timom. Obaja boli spitý, vlastne boli medzi prvými, čo sa opili.
JA, čiže Daniel. Skoro všetko som už napísal, aj keď sú veci, za ktoré sa skôr hanbím ako chválim. Ale fajn.
Musím sa konečne priznať, že pred dvoma rokmi som dostal 8 mesiacov za krádež auta. Môj právnik to dosral a tak som šiel vážne sedieť. Bolo to skrz Stevieho autoservis. Odvtedy som s ním moc nekecal a tak som bol prinútený ísť makať do fabriky. Moja stará dobrá prácička na dverovej linke, ach joj.
Na strednej som vyhral cenu za postmodernú úvahu s názvom "Život je komédia". Bolo to o tom, jak sa s nami osud kruto zahráva a také podobné záležitosti. Žiaľ, bol to môj jediný životný úspech.
Mojím prekliatím je navyše zvláštny zlozvyk, taká moja minifóbia. Neustále musím mať prehľad o čase. Som schopný pozorovať hodiny, niekdy aj 20 minút, sekundu za sekundou. Počas dňa sledujem pozorne čas, čo som kedy robil a musí to byť presné, ináč chytám nervozitu, úzkosť, nemôžem poriadne dýchať a občas, keď je to fakt silné, dostávam väčšinou i mierne závraty.
Od deviatej večer sa zem pod nohami točila rýchlejšie, alkohol už zaberal naplno. Všimol som si aj pripitý, Tim s Jennifer niekam zdrhli za ručičky. Potvrdila sa moja stará teória.
Daj dvom ľuďom opačného pohlavia riadne napiť a výsledok je jasný. Sranda, platilo to neskôr aj o mne a Sáre.
Sára bola taká dobrá, že šla uložiť Oliho do postele. Naozaj som tam chcel ísť osobne, ale hanbil som sa, aby zo mňa necítil alkohol a tiež ma dosť točilo.
Niečo pred polnocou sme sa so Sárou tiež vyparili od stolu a skončili v jednom z obchodov s oblečením. Mal som súkromnú nočnú prehliadku. Nebola by jej veruže škoda v modelingu.
To je asi všetko, na čo si ako tak pamätám, aj keď sa mi zdá, že toho bolo viac. Lenže cez noc sa veľa vecí z mojej hlavy "vyparilo", zaiste vďaka chľastu.
Posledná správa zo včera. Netuším kedy, avšak pokúšali sme sa naladiť TV a rádio na núdzové vysielanie. Výsledok je jasný, nič už viac nevysiela. Sme odrezaní od sveta. Posledná nádej zostáva na vysielačke, čo je v strážnej miestnosti. Má veľký dosah a mohla by zachytiť aspoň nejaké vojenské vysielanie.
Ak však také existuje.
28.12.2012
Môžem len hádať, kedy sme šli so Sárou spať. Viem len, vstal som kolo 13 nula. Zvyšok, zdá sa drichme stále.
Hlava sa mi zase točí, opica jak vyšitá. Idem do sprchy a na zelený čaj, to na mňa zaberá vždycky.
Dnešok bol nakoniec produktívny, aj keď som polku z neho prespal. V hlave som mal nápad, ktorý stál za to. Nemyslím teraz na ten, hodiť lenivú Sáru z postele pod sprchu. To bola obyčajná neškodná sranda.
Priznávam, nie je to hotová "romantika", lenže som nechcel, aby preležala celý deň.
Naspäť ku téme. Navrhol som zriadiť provizórnu strelnicu v jednom z obchodov. Na streche som to ihneď zarazil, keďže by hluk zaiste prilákal žltookých.
Nakoniec pre tieto účely najviac vyhovovala bowlingová dráha. Plytvať muníciou sme si nemohli dovoliť, preto sa na terče najskôr strieľalo zblízka a len z paintballovými zbraňami. Na prvý pohľad stupidita.
Sám som bol však prekvapený, že väčšina (hlavne Jennifer a Tim) triafala pomimo. Nemôžem ani pomyslieť na to, žeby mi takýmito zásahmi niekedy kryli chrbát naostro.
Nakoniec po 3 hodinách prišli na rad zbrane a školenie. Nabiť, odistiť, zamieriť a streľba. Na prvý deň to nebolo až také zlé, žiadna sláva však tiež nie.
Jedine Greg nebol s nami, má dnes dennú službu v strážnej miestnosti. O 22:00 ho striedam, mám svoju prvú nočnú.
Oli sa na to teší, pretože som mu sľúbil nočné rabovanie po obchoďáku.
19:34
No musím povedať, tie predražené handry od Huga Bossa majú čosi do seba. Ak navyše ku tomu pripočítam, koľko ma to stálo. Dokázal by som takto žiť, veruže hej.
Všetko sa mi to v tejto chvíli zdá také absurdné, myslím chata a tak. Hnať sa v zime do neznáma, navyše tiež nie je vôbec zaručené, či tam je zjazdná cesta. Nakoniec, cestári sú už zopár dní "mimo".
Tu v Q-Marte mám čokoľvek, na čo si len spomeniem. Teplo, jedlo, handry, vodu, "Sáru"...
Zas mám až príliš fajnú náladu, musím obmedziť ten alkohol. Prísť o pečeň a ísť pod kytky, to neni žiadna sranda. Aj keď, dôchodku sa už tiež nedožijem, to je viac než isté.
23:08
Dnešok pretiekol ako voda. S Oliverom sme porobili nejaký menší "bordel" po Q-čku a som zvedavý, kto to po nás uprace.
Zahrali sme si človeče, navyše mi povedal, že chce zostať so mnou a zo Sárou, až toto všetko skoční.
Pochopil som, pomaly mu dochádza, že sa stal sirotou. Mne to však vôbec nevadí, ten fakt, že sa stanem takto "narýchlo" otcom.
Musím priznať, aj keď zo začiatku bol naozaj záťaž, teraz ho už beriem jak svoju súčasť.
Tiež, ktoré dieťa zo začiatku nelezie na nervy? Navyše tá náhla zmena pre 27 ročného blbca jak ja? Však sa zatiaľ cítim byť sám deckom. Na mňa treba ísť pomaly.
Vidím na kamere prichádzať smerom ku mne Sáru, za 5 minút je tu, tak sa idem na ňu pripraviť.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
alpynus
4. 10.októbra 2009 20:04
Nič vo zlom, ale ľudia, koľko z Vás to číta?
Napíš svoj komentár