2:08
Sára ma už opustila, šla spať. Dozvedel som sa od nej zopár noviniek. Scott vraj zas nasáva whiskey a Tim s Jennifer sa dali dokopy. Doslovne ich nazvala párikom "snov".
Trčím tu teraz osamote, v tesnej miestnosti, bez slov, s očami natlačenými na monitor od kamier. Nič sa nedeje ani dnu, ani vonku. Nesneží a parkovisko je osvetlené, čiže viditeľnosť je krásna.
Obdivujem predovšetkým ten môj klenot na 4 kolesách. Jasné, mám na mysli ten nebezpečný Ford Bronco 4x4, s extra zabijáckymi 38" kolami. Zajtra tam ku nemu zbehnem a vezmem ho dnu. Vzadu cez sklad pekne a dám ho dokopy. Vypadá v perfektnom stave, ale aj tak, zopár drobných úprav určite znesie. Trochu obrniť, pozrieť olej a všetky ďalšie "tekutiny". Nakoniec ho pekne naleštím a bude jak nový.
Tiež, aspoň ma to trochu zamestná, niet čo robiť a začínam pomaly, ale isto kvalitne magoriť.
3:12
Zelený čaj došiel (kafe neznášam), z cigariet som prefajčený a Tunning world magazine mám prelistovaný minimálne 3x.
Nedá mi to, premýšľam neustále o všetkom, čo sa stalo.
Pre týždňom aj čosi som ani netušil, že sci-fi je reálne. V detstve som žral Star Trek, videl som ho kompletne celý. Každú časť, stará aj nová posádka. Doma mám doteraz v skrinke haldu hracích postavičiek, zbraní a halloweenských masiek.
Kapitánov denník, hviezdny dátum...
Zdalo sa to také vzdialené, nerozumiem, chcel som, aby existovali aj iné druhy formy života, lenže nie takto. Mali prísť mierumilovné tvory, žiadny genocídni zabijaci s túžbou vyhladiť ľudstvo. Skôr mám radšej krpca ET-ho, či svetelnú vybrnkávačku z Blízkeho stretnutia 3. druhu. Deň nezávislosti nežeriem a dúfam, že si predátor s votrelcom vzali dovolenku.
Spomínam si na tie soboty ráno, keď som mal v krvi zo 2 promile a jediný vážny problém pre mňa bol, trafiť sa kľúčom do zámku od dverí. To bola krása, nie jak dnes.
3:56
Vrátil som sa zo strechy, potreboval som sa vyvetrať. Vyčistiť si hlavu.
Napadlo ma tam, keď som mal kolo 14, napísal som si na papier "ciele budúcnosti". Naivný teenager, jasné, plný nesplniteľných snov. "Až raz budem slávny a bohatý", to bolo moje. Pamätám si na tie naj body, čo tam boli načarbané dodnes.
Najviac zaryté do pamäte pre mňa zostane: „Nájsť si prácu, ktorá ma bude baviť.“ Byť hercom, písať knihy, robiť muziku. Niečo dušu napĺňajúce. V 16 som mal strach z vlastnej priemernosti, nakoniec, to mi zostalo dodnes.
Pozerám sa nazad a smutne konštatujem, väčšina z mojich snov zostala nesplnená. Jediný, čo sa zrealizoval, bol to taký tuctový, previezť sa raz v živote v Porsche. Tento mi vyšiel v 17, keďže som zhodou okolností začal makať pre Stevieho.
Bola to vôbec prvá drahá kára, ktorú som "premiestnil".
5:31
Kebyže nás tie svine nenapadnú, doteraz makám v tej zasranej diere, jak automat na kafe. Stroj Daniel Morris pripravený na zadanie výrobného príkazu. Znie to hrozne. Až ma z toho zamrazí, pri takej hrôzostrašnej predstave.
Dožil by som sa vôbec takýmto systémom dôchodku? Bol to pre mňa ten pravý život? O čo som nakoniec prišiel, po tomto útoku?
6:02
Bavím sa s vysielačkou nejakú polhodinu. Skúšam šťatie, snažím sa voľačo zachytiť, nejaké vysielanie. Zatiaľ však bez výsledku. Beriem si pauzu.
6:26
Ide ma tu šľahnúť. Nudím sa. Zabíjam čas s denníkom na kolenách a s cigaretou v ústach.
Aspoň keby fungoval net, popísal by som si na chate. Zas mi je akosi smutno za starým svetom. Viem, nebol dokonalý, ale aj tak. Staré zvyky vymierajú ťažko.
Beriem ďalekohľad, baterku a idem von na strechu. Začínam tu chytať ponorku.
7:13
Vonku som dlho nevydržal, bola tam kosa. Podľa teplomeru -16°C.
Potreboval som byť na okamih osamote. Len ja, moje myšlienky a hviezdy nado mnou.
Doteraz mám ešte v hlave milióny otázok a žiadnu odpoveď. Chcel by som vás konečne vidieť, vy hajzli. Ako vyzeráte? Malé sivé telo, veľká hlava a ešte väčšie oči? Nenávidíte nás, pretože ste hnusní v ksichte jak predátor?
Žiaľ, niektoré otázky pre mňa zostanú navždy nezodpovedané.
7:45
Pozoroval som zas zo strechy Q-čka okolie s ďalekohľadom. Sneh, stromy, parkovisko, autá. Vzdialené domy a ulicu, po ktorej sme sem prišli.
No nič sa nedeje. Nuda. Len tá blbá, na nervy lezúca, nekonečná zima.
8:17
8:23
8:29
8:38
Čas sa tak krásne vlečie. Pri predstave, že žiadnu sekundu či minútu už nevrátim naspäť, si uvedomujem, aký je ten čas neskutočne tajomný.
Z reality začínam byť vždy zdesený. Čím viac som pritom unavený, tým to je horšie. Navyše tá hudba tu. Radiohead mi na nálade nikdy nepridal, no a Karma Police už vôbec.
Hmm. Počúvam Muse a priznávam, Knights of Cydonia mi teraz znejú, tak akosi ironicky.
8:56
Prišiel Oliver a hneď odišiel. Poslal som ho totiž pre karty. Rozhodol som sa, naučím ho hrať poker. A blafovať samozrejme, o to tu ide predovšetkým. Trochu ho priučím reálnemu životu, nech si zvyká.
9:56
Finito. Pomaly končím s nočnou a idem spať.
Nové ráno/deň pre mňa začal priam ideálne. Od Sáry som "schytal" raňajky do postele.
Mám dušu na mieste konečne! Som natešený jak malé decko. Ford Bronco ročník ´96 mi oddychuje na chodbe!
Nedalo mi, musel som ho vziať z parkoviska a v sklade nechať toľkú krásu sa mi zdalo byť kruté. Navyše má za sebou špeciálne úpravy a tie som musel vykonať vo vnútri. Hlavne sa mi nechcelo behať neustále hore dole s matrošom. Rezať, merať, vrátiť sa a trochu z neho zrezať. Som typ človeka, ktorý si prácu musí čo najviac zjednodušiť.
Ten pohľad je inak fantastický. Obrnený transportér môže ísť do prdele, s porovnaním s mojím krásavcom.
18:00
So zvyškom čumím akurát na dvd. X-Men 3 ma však nezaujíma, totálne tam zmršili dej. Preto si radšej čarbem do zápisníka. Tim niečo hlási_
Sedím pred LCD a pozerám bez dychu na obrazovku.
Pri tej prekliatej predstave, čo sme dnes odstrelili za žltookú beštiu. Pričom to bol iba jeden z dnešných šokov.
Mať v sebe drogy a chľast, odstrelil by som sa na mieste teraz.
Späť však na začiatok.
Dnešok začal rozprávkovo. Raňajky aj so Sárou rovno do postele. Ford Bronco som nakopol na parkovisku dosť rýchlo.
Všetko sa to však náhle zmenilo pri pozeraní na tv.
Tim začal kričať do obchodného rozhlasu: „Rýchlo sem. Poďte za mnou. Mám spojenie! “
Bežali sme tam, skoro sme sa pri behu navzájom pozabíjali.
Tim sa s Oliverom šprtali vo vysielačke. Upozorňujem, nie s našimi ručnými Motorolami, ale s tou "krabicou" ležiacou na stole v strážnej miestnosti.
Dobehli sme tam konečne a Tim ukazuje na reproduktor z vysielačky.
„Niečo sme zachytili, počujete? “ vysvetľoval pritom.
Dosť ten signál šumel a sekal hlas, avšak dalo sa tomu rozumieť.
Nahrali sme celý záznam na diktafón, takže môžem doslovne napísať text tejto správy:
„Toto je automatické núdzové vysielanie vlády Spojených Štátov Amerických. Ak práve počúvate tento záznam, vedzte, že vládne, ani armádne velenie našej krajiny viac neexistuje.
Náš nepriateľ zneškodnil väčšinu vojenských základní a protiatómových krytov na zemi. Nevychádzajte zo svojich domovov a v žiadnom prípade neriskujte kontakt s mutantami. V prípade, že ste sa kontaminovali so zmutovanou DNA, hrozí vám nebezpečná mutácia. Opakujeme, nákaza sa dokáže prenášať zmutovanou DNA za pomoci krvi, slín a iných telných tekutín a tkání. Zároveň oznamujeme, nepokúšajte sa hľadať pomoc na vojenských základniach, či krytoch, určených pre civilné obyvateľstvo v prípade útokov. Podľa dostupných informácií je väčšina z nich zničená a nepriateľ zneškodňuje neustále i posledné z nich. Toto je automatické núdzové vysielanie vlády Spojených Štátov Amerických. Ak práve...“
Myslím, že ku tomu nie je čo dodať. Zostali sme sami. Ak som pochopil správne, nepriateľ sa priamo zapojil do likvidácie ľudstva. Vojenské základne a kryty. Tie predsa nedokážu zničiť len za pomoci mutantov. Ťažko sa mi píše a racionálne rozmýšľa v tomto momente.
Vypil som sám pol fľaše ginu. Od nervov som sa nemohol opiť. Opäť ma okolnosti posadili naspäť do obrazu.
Posadený v kresle som hľadel s cigaretou v ústach na hodiny- 22:05, na skupinu, na hodiny...
Na každom z nich bol vidieť ten návrat do reality.
Za múrmi Q-Martu sa zdalo byť všetko iné. Svojím spôsobom také bezpečné a dávno za nami.
Ten prepych tu vo vnútri a naopak, tie hrôzy tam vonku. To sú dva odlišné svety.
Akoby to nestačilo, Scott, ktorý mal nočnú, začal revať do vysielačky: „Kontakt! Máme kontakt! “ Slovo "kontakt" je pritom naše tajné heslo pri spozorovaní akéhokoľvek zmutovaného, alebo aj zdravého tvora, pohybujúceho sa po okolí Q Martu.
Okamžite sme sa behom vydali smerom na strechu. V pnej výzbroji samozrejme. Keď sme dorazili na miesto, Scott tam už na nás čakal.
Stále si živo pamätám, na ten pohľad cez ďalekohľad na parkovisko.
Zo začiatku samá tma, avšak náhle sa mi pred očami čosi mihlo.
Tieň v pohybe, akoby tancujúci medzi odparkovanými vozidlami.
„Je to človek, či žltooký? “ revali sme na seba ako zmyslov zbavený, pretože nik ho nezahliadol vo svetle.
Odistil som M4, bol som v tom, že je to mutant.
„Je to náš, nestrieľajte, je to človek, “ zbadal v ňom ľudskú bytosť ako prvý Tim. Lenže dôvod na radosť to ešte zďaleka nebol.
„Za ním! Tam vzadu, vidíte to? “ zreval Scott. Pozerám teda celkom na koniec parkoviska. Zvláštne, sprvu bolo vidieť iba vysoko do výšky odlietajúce! autá.
„Snívam, či zle vidím? “ prebehlo mi hlavou, pretože vtom sa mi pred zrakom objavila asi trojmetrová! neznáma postava čudesného tvora.
Nebol to klasický žltooký, na to bol príliš veľký. Navyše, čím viac sa približoval, tým som videl zreteľnejšie jeho obrysy. Mohutná stavba tela a predovšetkým nadmerná výška naznačovala, že s ním niečo nie je v poriadku.
„Je to medveď? Žeby snáď najvyšší Američan na svete? “ dumal som potichu vo svojej hlave.
„Ten prvý je už tu! Daniel, pozri sa dole! “ s jemnou panikou v hlase na mňa zvolal Tim.
Pozrel som sa teda smerom nadol. Ani nie 10 metrov pred sebou som zbadal živého človeka.
Akonáhle nás ten muž zbadal, neustále ziapal ako šialený: „Mám ich tu! Pustite ma dnu, mám ich na kamere! Mám ich tu, počujete? “ Netušil som, čo to splieta za nezmysly, nedávalo mi to zmysel. Prvotná myšlienka bola jasná, z toho šoku z mutanta za sebou sa zaručene zbláznil.
Dostať ho hore nebolo jednoduché, celý predok je predsa 100% uzavretý. Navyše ten netvor z hlbín tmy sa priblížil na dostrel, preto sme toho vydeseného chlapa museli zatiaľ ignorovať.
Vydal som rozkaz na streľbu a_
Naše zbrane spustili uši zdrvujúcu nočnú "symfóniu", plnú rachotu zo zbraní. Tim chcel po tej beštií hodiť granát, avšak som mu maximálne vynadal. Logicky by črepiny z granátu zasiahli nielen toho dole sa ukrývajúceho chudáka, ale i nás hore na streche. Nehovoriac o škode, spôsobenej dole pod nami, na barikádach do Q Martu.
Tá zmutovaná príšera predsa len nakoniec zastala pod tlakom našej paľby. Avšak neuveriteľné bolo, že aj napriek niekoľkým kvalitným dávkam a to nielen z mojej M4, sa stále držala na nohách. Ten hluk do noci revúcich zbraní, praskajúcich skiel, či dokonca i explodujúcich vozidiel, zmiešaný s revom tej žltookej šelmy bol neskutočný.
„Konečne padá na kolená. Je na zemi! “ výkriky šťastia sa vznášali po streche Q-čka.
Keďže som už spomínal, že celý predok (výklady, vstupné dvere), je na komplet zabrarikádovaný a vzadu sme zatarasili východy takisto, musel som Grega poslať po lano. Museli sme zachrániť toho chudáka s kamerou a naviac, túžil som vidieť na vlastné oči našu dnešnú trofej. Veď i na blbého mutanta zniesol toho príliš. Osobne som do neho napumpoval skoro celé 3 zásobníky zo samopalu!
Ten netvora na mňa ešte stihol zaútočiť, viditeľne z posledných síl. Vrazil som do neho zopár nábojov, priamo do hlavy. Bol konečne KO systém.
Pozerám so zdesením na jeho mŕtve telo a to čo som mal pred očami, to je niečo neopísateľné.
Pôvodne to bol určite človek, musel byť. Každý znak stavby tela tomu nasvedčovali. Ruka, nohy, trup, hlava. Navyše mal na sebe zvyšky ľudského oblečenia.
Avšak bol tak nadrozmerný, akoby som mal pred sebou zväčšeninu svalovca, podobajúceho sa na komixového Hulka.
Samozrejme oči a pokožka s jemne žltkastým nádychom. Tá jeho odolnosť, to však je niečo nové, niečo prevratné. Nedalo mi to ho nezmerať a pri jeho výške 3, 26 metra mi do tela prúdil strach. Zopár takýchto monštier pokope a naše barikády sú dole jak domček z kariet.
Ani neviem, zabudol som celkom na toho blba s tou kamerou. Niekam zaliezol od strachu a tak sme na neho kričali, nech vylezie z úkrytu.
Nikde nič hodnú chvíľu. Náhle však skočil predo mňa a chýbalo vážne máličko, našil by som to do neho. Zľakol som sa, že sa transformoval na jedného zo žltookých, avšak oči mal v normále, takže bol stále človekom.
„Mám ich tu! Mám ich tu, pozrite sa, “ ihneď mi začal do ruky tlačiť svoju HD kameru. Čosi mi chcel silou-mocou ukázať. Vzal som si teda na jeho naliehanie kameru, ale vysvetlil som mu, že to na parkovisku nie je na dlho bezpečné, sme ľahká návnada a pozriem si to video z kamery v bezpečí Q Martu.
Doteraz mám v ústach chuť ginu, čo som si nalial do krku ihneď po príchode do našej klubovne. Tim sa "pozabudol" na wécku (podľa jeho farby tváre šiel zaiste zvracať).
Neznámi návštevník o sebe zatiaľ prezradil svoje meno- volá sa Jim, pracoval kedysi v Q-čku, na oddelení elektrotechniky a pochádza z Leroy Street, v Detroite.
Jim bol stále v strese a tak som mu nalial dvojitú whiskey. Nebolo by to nič výnimočne, mať v dnešnej dobe strach a niekedy vidieť viac ako je skutočnosť, hlavne po útoku z vesmíru, je toto celkom bežný jav.
Ibaže, to by platilo maximálne predtým, než ukázal na tú svoju prekliatu kameru!
Akonáhle sme boli konečne všetci pokope, pustil som do tv záznam z jeho HD kamery. Sprvu sme museli dosť pretáčať, boli tam zábery na ľudí v panike po invázií strieborných krabíc z vesmíru, armádne obsadenie ulíc, žltý plyn, útek obyvateľstva pred žltookými.
Všetko sa zdalo skoro navlas rovnaké, ako v mojom prípade.
Ibaže akonáhle vstúpil do parku, v tom momente ho začala prenasledovať skupinka až 3! supermutantov (takto sme ich nazvali), akého sme zlikvidovali pred chvíľou.
Jim sa dostal do parku, presne do toho istého, kde sme boli pred pár dňami aj my.
Lenže okrem snehu, stromov a všetkého možného, čo patrí do štruktúry parku tam zrazu pribudlo záhadné osvetlenie. Z diaľky mi to pripomínalo niekoľko nadrozmerných neónových trubíc, vznášajúcich sa vo vzduchu a osvetľujúcich priestor v okruhu dobrého ¼ kilometra!
Kamera sa približuje, stále bližšie a bližšie. Jim uteká ako o život. Obraz je neustále roztrasený a kamera sníma striedavo dianie spredu, zozadu, ale i nad hlavou, zaberajúc to čudesné osvetlenie. Musel som neustále zastavovať a približovať obraz, neveril som vlastným očiam, čo to pred nimi mám za veci! Akoby sa hore vo vzduchu nad Jimom vtedy lámalo zrkadlo na milión drobných častí. Prirovnal by som to ku maskovacej technike zo sci-fi filmov. Tá veľkosť pritom, bol to nesmierny kolos! Z diaľky neviditeľný gigantický lietajúci prístroj, čiže po prvýkrát sme hladili na mimozemskú loď = UFO.
Aj keď nebola vidieť v pravom slova zmysle, hľadeli sme len na jej obrysy vo vzduchu. Napriek tomu, jej očividná veľkosť nás desila.
Jim vbehol ku lavičke a nešťastne sa pošmykol, padá a zozadu na neho skáču 2 supermutanti. Ten tretí z nich sa kdesi vytratil.
Tá dvojica zostáva náhle nevysvetliteľne, bez akéhokoľvek pohybu visieť vo vzduchu! Čosi ich zachytilo, nejaká tajná schopnosť mimozemšťanov. Zvláštna fixácia hmoty v priestore.
V okamihu sa dávajú supermutantie telá do pohybu. Smerujú pritom priamo ku stredu tej "zrkadlovej" lodi.
Jim šiel opatrne za nimi. Vo svojej šialenosti ich pozoroval, aj keď to nebezpečenstvo okolo neho_
Nemám osobne slov, čo urobil.
Po dobrých 200 metroch sa skryl aj s kamerou za kríky a stále pokračoval v natáčaní. Vpredu sa čosi začalo diať. Jasný svetelný lúč, podľa mňa teleport, pretože zrazu prináša toto svetlo so sebou na zem zvláštne záhadné postavy a niekoľkých robotov! !
Správne, na zem pristáli v tomto okamihu nefalšovaní mimozemšťania a čo je desivé, v spoločnosti robotov!
Jim približoval obraz najskôr na tie kolosy, na tie roboty. Zaregistroval sam medzi nimi 4 rôzne druhy. Mohli mať približne od 3 do 8! metrov a od 3 do 6 "končatín" dole a 4 až 12 hore (akoby chápadla).
Prvý z nich, ten najmenší mohol mať tak 3 metre, 4 "pavúčie" nohy a 2 akoby predĺžené ruky. Vôbec pritom nevyzeral ako hranatá plechovka. Jeho tvar bol dokonale oblý, od vrchu až po spodok. Podľa toho, ako sa pohyboval a najmä ten fakt, že zbieral neustále akési vzorky všetkého možného po okolí, tipujem, bol to druh akéhosi zberača pozemského materiálu.
Druhý z nich mohol mať o meter, maximálne dva metre viac. Vybavený bol 3 "nohami", avšak ani jednu vrchnú končatinu. Vypadal smiešne ako strašiak na trojnožke, zapichnutý do zeme.
Hlavne tá skutočnosť, že sa ani nepohol, len tam tak stál po celú dobu, bola jasným znakom, že sa jedná o určitý druh prieskumníka. Radar, špión, vysielač. Niečo také, ak nie všetko v jednom, netuším.
Tretí z nich bol už zrejme vojak, mohol mať niečo nad 7 metrov a podľa robustnej stavby bol určite riadne opancierovaný. 4 rúrkovité nohy, presne ako jeho predchodci, avšak malá zmena, na konci mal čudesné rozštiepenie, také rozštvorenie sa (neviem ako ináč to nazvať), tesne nad zemou na nie jednu (ako to mali tie typy pred ním), ale na 4 ostré akoby ihlice, zapichujúce sa do zeme. Na týchto stál pevne a tipujem, zaručovali mu zvýšenú stabilitu oproti iným druhom spomínaných robotov.
Už mi bolo hneď jasné, pri pohľade na hociktoré z jeho 12 chápadiel, že niečo s ich zakončením nie je v poriadku.
Pretože žiadne "dlane-prsty" sa nekonali, mali tam niečo tvarom vzdialene podobajúce sa na slivku. Avšak neprišiel som na ich funkciu.
Posledný z robotov je pre mňa doteraz záhadou.
Výška 8 metrov, 6 hrubých končatín, zo všetkých typov najrobustnejšie telo, vypadal skoro ako húsenica hmyzu. Do zeme mal zapichnuté všetky zo svojich 6 chápadiel, pripomínajúce tučné hadice. Mohli mať priemer dobré dva metre. Niečo nimi musel zaručene pumpovať z hĺbky zeme vo svojom okolí.
Veď tie zvláštne zvuky, vychádzajúce s pod neho, to čudesné praskanie, búchanie, či sekanie tomu jasne nasvedčuje.
Snažili sme sa priblížiť zábery z kamery snáď 100x a zahliadnuť aspoň na drobný okamih tie tajomné bytosti, skrývajúce svoju pravú tvár pod kapucňou. Ich odev pritom vzdialene pripomínal mníšsky habit. A tá jeho nádherne neskutočná čierno-zelená ligotavá farba.
Škoda, dostali sme sa tak blízko, avšak okrem približnej výšky okolo 2 metrov a tvaru postavy, vzdialene pripomínajúcu tú našu, sme sa nič viac nedozvedeli. Sú pod tým zelený? Žltý? Majú tvár a na nej nos? Uši, vlasy, alebo snáď aj ústa?
Kamera sa náhle otočila, pretože Jim sa vydal na rýchly ústup. Celá obrazovka sa roztriasla, nebola sledovateľná, Jimov vydesený dych ma desivo mrazil po celom tele.
Z ničoho nič po hodnej chvíli zastavil, snažil sa chytiť dych. Obraz na moment "pobehával" zmätene sem a tam po okolí. Nič podozrivé nebolo počuť, nikde nevidieť ani náznak živej duše.
Teda okrem jemne slabého vetra a tej tajomnej žiary, neustále sa vznášajúcej vysoko nad zemou. Našťastie bola momentálne dostatočne vzdialená.
„Čo to bolo? “ počuť Jimiho neisté slová po pár metroch tichej chôdze. A naozaj, tie zvuky boli čoraz zrozumiteľnejšie. Také duniace šlápoty, veľmi ťažké kroky niekoho, niečoho.
Jim opakoval svoj vlastný hlas zo záznamu ešte aj z bezpečia kresla: „Nech to nie sú roboty, nech to nie sú roboty..“
Odľahlo mi, jeho prosby boli vyslyšané, avšak moc si nepomohol, pretože spoza stromov a kríkov práve vyskočil ten tretí supremutant!
Jim sa vydal na útek a beží nevedno kam. Obrazom opätovne trasie, je úplne rozmazaný. Nakoniec sa kamera pri prvých záberoch, neustále sa približujúceho parkoviska spred Q Martu vypína.
Čo sa stalo ďalej je už známe.
Stále sa nemôžeme spamätať z toho, čoho sme sa dnes stali svedkom. I keď vlastne, to bolo koniec koncov včera, keďže je dávno 2:37.
Na dnes končím. So Scottom a Sárou ideme čosi vypiť a pokecať. Osobne si potrebujem riadne vyčistiť hlavu.
30.12.2012
15:23
Ďalší deň pred nami. Nemám vôbec potuchy, kedy som šiel spať, nakoľko som sa ráno zobudil na zemi. Sára spala na gauči povedľa mňa.
V hlave mi stále vŕta skutočnosť, kde zas musí byť náš nepriateľ v robotike. Začínam mať toho všetkého naozaj dosť, hlavne čo sa týka vyspelosti mimozemšťanov.
Vstal som, ani nie pred hodinou a už mám v krvi zas pol litra ginu. Ak to pôjde ďalej takýmto tempom, budem na tom svinstve čoskoro závislý.
Kebyže viem, že ma čaká dlhý život, nepil by som tak často. Určite nie. Dopredu vedieť, že mám pred sebou aspoň rok-dva, bral by som svoju existenciu ináč.
Lenže môj spôsob bytia je v tomto momente systémom prežitia každého jedného dňa naplno. Ako sa len dá, veď aj ten dnešný môže byť mojím posledným. Tento fakt je vlastne mojou najväčšou životnou zmenou. Moja súčasná zraniteľnosť ma aktivovala, aby som si užíval každý deň zo zbytku svojho bytia. Áno, vážne som si konečne plne vedomí svojej smrteľnosti.
18:41
Nádherne si užívam deň, odkedy som rozlepil oči. Som trošku "mimo", ale pri pohľade naokolo je to všade to samé. Jediný triezvi dnes je Oliver. Nechutilo mu pivo, takže je nasucho.
Pozeral som znova záznam z Jimovej kamery, na náš vôbec prvý kontakt s mimozemskou formou života. Lezie mi to už poriadne cez hlavu. Vyfajčil som skoro dve krabice, alko mi viac nejde do krvi, mám toho dosť. Na sex so Sárou vôbec nepomyslím, nemám na také veci náladu.
Mám chuť vypáliť sa na mesiac, aj keď tam sú ufóni podľa všetkého tiež. Nakoniec Apollo 18 to schytalo medzi prvými, spoločne s vesmírnou stanicou ISS.
Prečítal som spätne prvé tri dni od útoku a dokonale to dáva zmysel. Kebyže viem to, čo dnes, tak milión vecí urobím inak, zachránil by som toľko ľudí, koľko by som len mohol. Hlavne malú Mary, tá by bola na prvom mieste.
21:16
Máme tu dnes na večer program-klasiku, čože ďalšia párty.
Denník dávam na bok, nemám tu už chuť pre dnešok písať.
31.12.2012
8:16
Pred dobrou hodinou ma doslovne vytiahol z postele Tim. Vôbec ho nezaujímalo, že som ešte v rozospatom stave. Mal nočnú v strážnej búde a zas sa hral s vysielačkou celú noc.
Otázka dňa znie: „Ako som sa dostal do obchodu s hračkami? “ Pretože presne tam ma Tim ráno našiel.
„Máme ďalších. Daniel počuješ ma? “ vryli sa mi jeho slová do pamäte. Spozornel som zaraz, vyskočil z detského nafukovacieho stanu (tam som spal v noci), no a utekal s Timom smerom do bezpečnostnej miestnosti. Triaslo ma, bol som si istý, že na 100% máme ďalší kontakt so supermutantom, alebo ešte horšie s robotmi, či priamo s mimozemšťanmi.
Vo vnútri už boli skoro všetci, chýbal iba Greg s Jennifer.
„Čo sa zase deje? “ boli moje prvé slová.
„Si snáď hluchý? “ uzemnila ma Sára.
A vážne. Zachytili sme cez vysielačku nejakých chudákov, ktorí prežili, tak jak my. Našťastie. Spadol mi kameň zo srdca.
Zapol som diktafón, aby sme mali záznam z toho rozhovoru.
Neznámi hlas na druhom konci opakoval dookola: „Počuje nás niekto? Potrebujeme pomoc! Sme 6 členná skupina, máme tu dvoch zranených. Opakujem, počuje nás niekto? Prosím, ozvite sa.“
Scott zobral vysielačku a na môj pokyn sa opýtal, kde sú a či je zranenie ich členov spôsobené žltookými.
Na toto odpovedal Peter, ako sa volal ten chlap pri vysielačke: „Zranenie si spôsobili pri páde z okna 2. poschodia...“ To mi však nestačilo a tak sme spolu kecali dobrú pol hodinu. Musel som zistiť, či nemajú u seba nejakú hrozbu. Ich zranení predsa boli tou najväčšou.
Podľa jeho slov boli nakoniec len zranení, nakoľko sú Sam a James, ako sa volajú, zranení už vyše 3 dní. Ak zoberiem do úvahy naše problémy s Markom, keď sa premenil na mutanta v plavárni ani nie za 6 hodín, boli zdraví.
Skupina ľudí je uväznená v neďalekom, podľa mapy približne 14 km vzdialenom obchode s domácimi potrebami. 14KM! Bežne je to autom zanedbateľný kúsok, avšak cez ulice plné skrytého nebezpečenstva to je nekonečná diaľka. Nemohol som im povedať "áno, ihneď letíme za vami", klamal by som. Naša bezpečnosť je na prvom mieste. Žiaľ, nech potrebujú súrne pomoc, my tiež nie sme na tom moc extra. Strata každého nášho člena by bola nevyčísliteľná.
Nechcel som im klamať, ale povedal som v tej rýchlosti: „Uisťujeme vás, urobíme všetko preto, aby sme vás odtiaľ dostali. Pravda, chcel som im dať nádej, ktorú však nie som schopný naplniť.“
13:47
Scott neustále komunikuje cez vysielačku s našimi novými známymi. Ich skupinu tvorí 6 ľudí. Peter, Sam, James, Jack a Nicky s malou Elis. Najviac ma zaujíma Sam, keďže je pôvodne armádnym letcom z letky Národnej gardy, zo základne Selfridge, NY.
Osobne som s ním komunikoval a zistil som, že bol zostrelený nad naším mestom, neznámym, neviditeľným telesom. Podľa všetkých znakov šlo o staré známe UFO z parku, ktoré natočil na kameru Jim.
16:26
Vypadá to, že som skončil! !
Na začiatok musím napísať, na parkovisku bol jeden Dodge Ram 1500. Nádherný krásavec, do ťažkého terénu ako stvorený. Síce tu mám už Ford Bronco, ale v prípade núdze, ak by sme potrebovali rýchlo zdrhnúť, je jedna kára pre celú našu skupinu málo.
Postup bol navlas rovnaký ako minule pri Broncu. Až na jednu maličkosť. Pri vchádzaní dovnútra do skladu, cez zadné dvere som skoro zrazil mačku. Vybehnem von, či je celá a hlavne, či nie je náhodou zmutovaná. Nebolo jej nič, navyše bola živá zdravá, žiadna mutácia, nič.
Vzal som ju teda dnu do auta, avšak pri nastupovaní na mňa vyskočila ďalšia, tentokrát žltooká mačacia sviňa a zasiahla ma zubami do ruky. Zabil som tú beštiu, avšak_
Je to jasné, schytal som priame zranenie, viem čo ma čaká.
Už to je niečo vyše 2 hodín, odkedy som bol kontaminovaný zmutovanou DNA. Musím konať rýchlo, pretože zostať v Q-čku a čakať na zmenu je pre mojich najbližších nesmierne nebezpečné.
3 hodiny po kontaminácií
Rozhodol som sa ísť na pomoc Samovi a jeho skupine, ak sa cestou premením na jednu zo žltookých svíň, tesne predtým sa odstrelím, čiže budem mať istotu, že sa nevrátim späť do Q Martu, ako krvilačný netvor.
Naviac, nik nemusí riskovať svoj život na záchranu Samovej skupiny, keďže je to podľa mňa sebevražedná misia. Ak sa nevrátim, bude každému hneď jasné, že som neuspel a že sa žiadna podobná záchranná akcia neskončí úspechom.
4 hodiny po zasiahnutí
Niečo nie je v poriadku. Mark bol za 2 hodiny po kontakte so zmutovanou DNA na šrot. Upadol do bezvedomia, lenže ja nič. Ani pot, závraty, zvracanie... Nič mi neni. Napriek tomu nejdem riskovať, možno existuje viac variant pri premene, takže sa budem držať naďalej svojho plánu.
5 hodín po zasiahnutí
Začínam mať tlak v hlave a v ušiach mi čosi piští, šumí, hučí. Neviem to správne zaradiť.
21:48
Som nachystaný na cestu. Rozlúčil som sa s Oliverom, Sárou a zvyškom skupiny. Nikomu som nič nepovedal o mojom stave, nechcem aby sa trápili.
Sára chcela isť so mnou avšak som jej to zamietol, chcem aby bola s Oliverom v bezpečí.
Snažil som sa im to vyhovoriť, avšak bez výsledku a tak ide so mnou na záchrannú akciu menšia spoločnosť.
Scott vraj neznesie už ani minútu naviac, byť zavretý v Q-čku ako krysa, takže sa pridal ku mne. Rovnako ide so mnou aj Jim, keďže má kameru a chce zaznamenať celú našu misiu.
Zápisník nechávam Oliverovi. Ak sa nevrátim, sú v ňom inštrukcie a rady do života, aby prežil čo najdlhšie.
Nechal som v ňom zastrčený list, menší odkaz pre Sáru. Chceli sme sa čoskoro zasnúbiť, avšak je jasné, že to nestihneme. Mrzí ma to, ale veľa vecí sa poserie a naberie celkom iný smer, ako si to predstavujeme.
Nech už sa stalo, čo sa stalo, ale až teraz som konečne pochopil, že tie pravé hodnoty boli vždy kdesi celkom inde, ako som ich videl ja.
Za chvíľu bude 22 nula, čas na odchod.
Nemám viac času, napísať čokoľvek navyše. Ak sa nevrátim, tak ma dostali buď žltookí, alebo Scott, pretože mu cestou autom poviem pravdu a požiadam ho, ak sa začnem meniť, nech mi to vrazí Berettou do hlavy.
Oli pamätaj si, až budeš toto čítať bezo mňa, neplač, pretože som konečne v bezpečí, s tvojím otcom.
Zbohom buďte všetci
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár