Darkkizz
9. 6.júna 2011 21:24
Ako keď v treťom chlapovi objavíš sviňu a pri šiestom už len mávneš rukou
Je to o tom. Neviem o čom. Má to iracionálne dôvody a tie sa stretnú v tej najnevhodnejšej chvíli. Tam tada dám a je to tu.
Tak si opäť vykročím v starých ťažkých botách a takisto starých šľapajách no a neuviažem šnúrky. Keď sa potknem, tak sa postavím. Opakovanie je matka múdrosti a tu to platí dvojnásobne. Prvý krát to bolí, druhý krát zabolí, tretí sa pousmeješ a na štvrtý sa jednoducho postavíš. Ako keď v treťom chlapovi objavíš sviňu a pri šiestom si už iba mávneš rukou a posúvaš ho akousi pomyslenou čiarou do partii uchádzačov, ktorých spájal mužský syndróm.
Emócie sa buď vytrácajú alebo naberajú na intezite. V tomto momente sa neviem rozhodnúť čo je lepšie alebo horšie. A aké slovo vlastne použiť? Lepšie, či horšie? Nebudem filozofovať.
Ono to je ako keď infantilne skáčeš cez mláky. Skvelá radosť, no vo chvíli, keď ta navštívi ujo zápal pľúc sa prestaneš smiať. A čo je horšie v tomto prípade? Akcia, či reakcia? Čo je dôležité?
Nič. Prvoradý je moment a ten si prežil a prežívaš.
Odmietajúc otočím hlavu a vidím pohybujúce sa mraky. Sú tmavé a ťažké a skutočne rýchle. Tak skvelé a poskytujú mi pocit bezpečia a útulný kút.
Zatieňujú slnko. Páči sa mi to.
Občas mi je trápne. Keď plačem ako decko. Je to ponižujúce vedieť, že sa to deje kvôli človeku, ktorý o to nestojí. Ktorý Za to nestojí.
Odhryzla by som si za to ruku. Neviem na koho mám väčšiu zlosť.
Nezostáva mi nič iné, ako si opäť ľahnúť na balkón a podvedome premýšľať, aký chrobák mi lezie do vlasov. A potom možno, prečo sa to stalo alebo nestalo. Analyzovať slová a činy, občas aj pohľady.
Hĺbková analýza nepomohla....
Najobľúbenejšou disciplínou je plač. Nehovoriac o tom, že z tela vyplavuje toxíny. Dostane moju myseľ, dušu a vlastne nazvite si to akokoľvek, do stavu úplnej fantázie. Asi som natoľko vyrevaná, že sa nedokážem ďalej triezvo umárať.
Má to zmysel. Význam. Je to ako malý osobný rituál. Očistný.
Tak teda plačem. Nikoho to nezajjíma a to je dobre. Nemajú sa mi do toho čo starať a kecať. Nie som chorá ale budem rumázgať, koľko sa mi zachce.
Asi si pustím nejakú dobrú hudbu. Ale naozaj dobrú. Nejaký doom, symphonic alebo grunge.
Viem, že ak si zahalím hlavu prikrývkou, nebude to lepšie no prosím, nechajte ma v tom. V konečnom prípade je to fiktívne. Aj ja som.
Nuž. Nie je to tak zlé, ako prvý raz. Ani také ako pár krát za tým. Asi som si zvykla. Asi som zosilnela. Asi to pripomína repete a podobné voloviny.
Jedno sa však nezmenilo. Ten ťažký pocit na srdci. Ako kontrolka vraždiaca po prvej chybe, po prvom omyle.
Zaspím.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
no pre mna je plač tiež oslobodzujúce, ale určite nie sme jediné... jediné dobré v depke je pre mna ten pocit keď sa prebudím po tom ako som zaspala v totálnej vyčerpanosti od plaču.. vtedy hneď po prebudení sa cítim tak otupené že nedokážem premýšlať a aspon ecce na dalšiu chvílu zabudnem prečo vlastne plačem..
Napíš svoj komentár
A plač je mimoriadne oslobodzujúci. To vie snáď každý, kto to vyskúšal, keď mal depku.