Jestli tam nemnějí cigáry. Nemněli. Alebo Keby bola Nikola chlap, išla by som po nej.

A tak už bolo päť hodín a ja som nastupovala do autobusu. Príjemný kontrast zima - teplo mi do tváre nečakane vlial horúčavu.
Tak som teda vybehla po troch schodíkoch hore a sadla som si vedľa nie veľmi sympatického dievčaťa, ktoré si ma celou cestou zaujato obzeralo. Šťastie, že spoj končil na stanici a my sme po piatich minútach vystúpili.

Von bola zima a ja som vyzerala najmenej o desať kíl objemnejšia (pretože pančušky, tielko, tričko a mikina pochopiteľne robia svoje), ale čo tam po tom. Netúžila som mrznúť. Zašla som k najbližšej fast-food boodke, jestli tam nemnějí cigáry. Nemněli...

A tak som sa v žiarivo bielich teniskách a dlhej čiernej lakovanej bunde, ktorú môj priateľ volá sáčok, nervózne prechádzala hore - dolu.
Autobus mal čo chvíľu prísť a ja som sa snažila oklamať tú nehoráznu zimu. Z rozsvietenej trojky sa po pár minútach vynorila malá ponáhľajúca sa postava. Charakteristicky sa usmievala. Malo to znamenať "musím ti niečo povedať".

***

Tretí stôl od okna bol voľný. Tak ako všetky práve v tej chvíli. A je to pocit akoby sme prišli domov a teatrálne sa hodili na gauč. Čašníčka sa na nás z diaľky usmieva. Zvyčajne nám na stôl postaví dva veľké presá s mliekom.
Stačila pol hodina. Cez dym už nebolo pomaly ani vidieť a balíček cigariet sa za pochodu míňal.
Umelá koža červeného gauča chladila a mne po tebe behali zimomriavky.
Sedíme tu už štvrtý deň za sebou a podivuhodne nikdy nezostane ticho. Stále je o čom. Vždy poctivo vydymujeme tú malú zelenočervenú miestnosť a takisto sa poctivo staráme o to, aby bolo čo najviac počuť náš besný smiech a Nikoline astmatické dýchanie počas neho.

Za hodinu a pol toho dokážeme prebrať skutočne obdivuhodne veľa. Od nádherných fínov až po sexy španielov a občas zájdeme až medzi domorodé kmeňe a ujebávame sa na tom, že nikolin budúci černoch sa bude volať červená tvár, až kým nezistíme, že sa to skôr hodí na indiána.
V tomto záchvate sa často stane že rozfúkame popolník a potom sa na mňa ohromene pozrie a povie mi "hm..popraceš?"... Vyzerá vtedy ako malé šťeňa, ktoré čaká na piškótu. Včera sa to však nestalo.
A za zmienku naozaj stojí aj ten popolník. Stačí sa pozrieť a kto nás pozná, ihneď vie, ktorý ohorok patrí mne a ktorý jej. Ja ich zahasujem iba jemným pošúchaním a ona.... tá s nimi vedie vždy dlhú vojnu. Zdemoluje ich tak, že to občas už nie je ani identifikovateľné.
No a potom, keď zistíme, že už nemáme čo piť, je pol ôsmej a ide nám prasknúť močový mechúr, vtedy sa pozbierame a pokračujeme ďalej.

Nemáme to ďaleko. Prejdeme cez dva semafory a sme v ďalšom bare, ktorý môžeme nazvať prechodným pobytom. Je to síce mladší objav, ale rovnako dobrý až na to, že tam nie je signál.
V telke išli správy. A síce ako vždy, keď sa zošuchoceme dolu schodmi k tomu stolu ktorý je najviac zastrčený. Čo už, sme také... A v pozadí hrá (vždy skvelá) hudba a my sme ešte stále neprišli na to, odkiaľ to ide.
A tu zasa ďalšia káva, pre zmenu s keksom, ktorých by som zjedla aj vagón. Včera sme ju však vymenili za veľké pivo. A mladé pili, fajčili, ujebávali sa...

***

Sme to jednoducho my dve. Nikdy nikto nepochopí o čo v našich mozgoch ide. Na to sú až príliš komplikovane popreplietané a zmätené.
A čo môžeme zaručiť je, že človek, ktorý sa započúva do nášho rozhovoru má o zábavu postarané. Samozrejme nás nebude považovať za úplne normálne ľudské stvorenia, ale aspoň sa tak tvárime.
Tvárime sa, že chlapov nepotrebujeme, ale potom sa niečo stane a my nie sme ráno schopné vstať z postele. A píšeme si SMS, ktorá je na tom dnes horšie alebo typu: "Musíme sa stretnúť, to je taký kokot. Prídem o nervy". Nadávame na chlapov a nakoniec sa na nich aj tak iba ujebávame,
A keby bola Nikola chlap... išla by som po nej.

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu