Ale raz príde chvíľa a vy sa budete musieť rozhodnúť. Medzi. Medzi niečím. Chcete sa rozhodnúť správne.
Ako keď nájdete polomŕtvu srnku. Zoberiete ju domov. Pod vašimi rukami sa uzdraví ale príde čas keď bude úplne zdravá a silná. Viete že ju musíte pustiť kam patrí. Ale vnútri sa rozhodujete, či je to správne, aj keď iná možnosť neni.
Asi tak sa musí každý človek v živote niekedy rozhodnúť.
Aj ja.
Tri roky, sú tri roky. Je to nejaký časový úsek, nejaká doba. Čas ktorý nebol vždy o hádkach a sporoch. Čas ktorý bol častokrát aj super strávený. Niekedy na začiatku. Všetci sme sa totiž vždy podržali. Začínali sme od nuly a dobre sme to vedeli. Každý makal. Sám na sebe! Ale ďalej to tak pokračovať nemalo...
Každý znás kopal za seba. Teda každý nie.
Naučil ma všetko. Naučil ma ako to funguje. Naučil ma to čo si na svojom prejave cením najviac. A to počúvať. Cítiť. Naučil ma, že ako dynamické sú moje emócie, tak dynamická musí byť aj moja hudba.
Kritizoval ma. Veľa krát ma potopil, keď som si myslela že je to dobré. Nebolo. Vedel to. Nestál ticho, neprikyvoval. Povedal.
Veľa krát som plakala, kričala, zúrila. On sa poväčšine len zasmial a povedal že raz mu poďakujem. Ďakujem mu. Nenechal ma stáť na mŕtvom bode. Posúval ma. Nenechal ma žiť vo vlastnej ilúzii, ktorú som si vytvorila zo strachu že niekto ma prekoná.
Nebol to Rudo, nebol to Kristián, kto so mnou presedel noci nad klavírom. Nikdy.
S Rudom sme boli úžasní kamaráti. Smiať sme sa vedeli aj celé hodiny, ale to bolo.
Vedela som že to nie je dobré. Vedela som že sa začnú hádať. Vedela som že ani jeden z nich si nenechá povedať názor.
A ja som sa nemusela zapájať. Ale ja som ja a hnev vo mne nikdy dlho nevydrží. Potrebuje von.
Neľutujem nič čo som spravila. Neľutujem ani ten vzťah. A teraz prichádzam na to, na čom vlastne náš vzťah stál. Nezakladalo sa to na láske. Stálo to na obdive. Z mojej strany. A toto sa nezmenilo.
A všetko zlé je na niečo nové. Za tých preplakaných nocí som sa naučila písať také skladby aké píšem.
Nikdy som sa na neho nehnevala. Vždy som si ho viac vážila ako gitaristu ako jak môjho priateľa.
Preto to rýchlo opadlo.
Samozrejme že aj my sme sa hádali. A keď už, tak riadne kruto. Všeličo lietalo. Ale iba od neho som si pripustila kritiku....
No pred časom sa to skončilo. Proste odišiel. Bolo veľa "dôvodov". No viem že najväčší dôvod bol večný spor s Rudom.
A vtedy mi to došlo. Nevidela som nič. Aj vzduch sa mi zdal iný. Ani zmysel zrazu nebol. Hudba bola suchá. Nútená.
A ani nováčik to nezachránil. Chabo sa snažia zapchať dieru. Do očí som im kričala že to nedokážu.
A teraz budú musieť zapchať tie diery dve. A či už si nájdu moju kópiu(čo pochybujem) alebo presedlajú na iný štýl, je mi už jedno. Už sa neotočím.
Konečne začnem robiť hudbu tak, ako si to predstavujem. S človekom, ktorý vie čo to znamená "presedieť" nad hudbou noci.
Úplne mi to stačí. A nebude mi to vôbec ľúto.
Lebo my sa ako kapela nerozpadneme. Práve naopak, podstata ostane. Rozpadli sme sa vtedy keď Tomáš odišiel a keď odídem aj ja a pôjdem za ním, sme späť.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
lola8
3. 9.sept. 2010 14:54
strasne sa mi to paci.. pravi muzikanti, psychopati..wow
Napíš svoj komentár