Darkkizz
10. 4.apríla 2011 16:17
Lebo máme pri seba čááva, po ktorom slintajú okoloidúce štetky a drzo sa mu s primitívnym úsmevom pozerajú na penis? Fakt výhra!
Možno, nikdy nie je tak zle, aby mohlo byť horšie. Možno. No čo ak raz príde chvíľa a v tej chvíli sa stane čosi, čo prekročí všetky znesiteľné hranice? Čo ak sa naozaj nebudeme vedieť postaviť na vlastné? Čo ak sa prosto ocitneme v piči?
A dokedy je žena schopná pretvárky?
A čo ak dá morálku bokom? Čo ak odmiente byť ticho vo chvíli, keď sa to od nej očakáva? Čo ak sa konečne ozve, keď to v nej vrie? Čo ak pošle tu zasranú štetku do piče?
Čo ak žena prestane hrať v živote muža iba ozdobný suvenír? Čo ak sa postaví svojej vlastnej bolesti?
ČO AK? Čo ak to nezvládnem?
Somarina.
Narážam na ženy. Ktoré sú väčšinou (z lásky) tak hlúpe, že nepoznajú vlastnú cenu. Budú stáť po boku zasraného džigola, ktorý si ich neváži, ponižuje ich a neviem čo ešte, zatiaľ čo na svete je toľko normálnych (skvelých nie) mužov.
Ibaže aj tu bohužiaľ platí pravidlo, že ako si naučíš, tak aj máš.
Necháš si od chlapa skákať po hlave? Bude ti.
Necháš si, aby ti zatváral hubu kedy sa mu to páči? Bude ti.
Necháš sa ponižovať? Bude ťa.
Budeš slepá a hluchá? Budeš sa tváriť, že nič nevidíš? Budeš tolerovať netolerovateľné? Tak sa potom nečuduj!
Pretože ak ti dá jednu facku, dá ti aj druhú. Čo vlastne čakáš?
Možno bude po prvej facke plakať na kolenách. Myslím, že presne to spraví. Takisto si myslím, že ti bude prisahať ako to nikdy viac nespraví. Ďalšia somarina. Myslíš že ho zmeníš? NIE.
A tak sa my ženy ničíme a slepo si nahovárame, že možno to už fakt bude dobré. A ak sa to zopakuje desať krát, vždy budeme slepo veriť, že sa to stalo naposledy.
A prečo? Lebo máme pri seba čááva, po ktorom slintajú okoloidúce štetky a drzo sa mu s primitívnym úsmevom pozerajú na penis? No to je teda fakt výhra.
A kde sú normálni chlapi?
Sú všade okolo nás, len sú akoby nepovšimnuteľní. Alebo nevyhovujú našim požiadavkám? Vážne?
Tak potom prečo hľadáme princov na bielich koňoch? Sme povrchné rad za radom ale raz nastane ten zlom, kedy si predsalen uvedomíme, koho potrebujeme mať po svojom boku.
A prečo sa báť, že ho stratíme? Nestratíme. Len si najprv zrejme musíme začať vážiť samé seba...!
Ďakujem, že som konečne našla normálneho chlapa.
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
3
veľmi to nesúvisí, ale pripomína mi to ten typ báb, ktoré si vyberú strašného čáva, lebo chcú mať po svojom boku pravého chlapa a potom vzdychajú nad tým, ako si čo ja viem nepamätá jej narodeniny, nedochádzajú mu pre ňu normálne veci a tak ďalej. a keď sa nakoniec rozídu, tak si nabudúce nájde rovnakého a zas vzdychá nad tým, akí sú muži nechápaví a kamarátky s rovnakým vkusom s ňou len súhlasia. prečo si ale vždy hľadajú tých istých, je záhada.
bohužiaľ platí, že napríklad pasívne, nie sebavedomé dievčatko si často nájde práve nejakého idiota, čo si časom zvykne a bude ju využívať alebo dokonca mlátiť. a pasívni chalani si zas často nájdu baby, z ktorých sa neskôr vykľujú rafiky, čo ich majú pod papučou. je mi vždy takýchto ľudí ľúto, predsa len nie je ľahké sa od základov zmeniť...
bohužiaľ platí, že napríklad pasívne, nie sebavedomé dievčatko si často nájde práve nejakého idiota, čo si časom zvykne a bude ju využívať alebo dokonca mlátiť. a pasívni chalani si zas často nájdu baby, z ktorých sa neskôr vykľujú rafiky, čo ich majú pod papučou. je mi vždy takýchto ľudí ľúto, predsa len nie je ľahké sa od základov zmeniť...
4
jáj a ešte som zabudla na prípad, kedy baba vyslovene slintá nad predstavou "bad boya" a potom sa diví, že on sa netvári veľmi viazane a nejak to škrípe
Napíš svoj komentár
akurát, že nič viac sa s tým nedá robiť... každý ajtak robí podla seba