Nemám rada holuby. Ani vrabce. Vrany boli vždy prístupné, no nikdy nevydržali dlho.

Nezanevrela som. V živote toho poserieš veľa. Tak to má byť a občas, keď naozaj prešvihneš veľkú vec to naserie.
Niekedy je to našťastie a občas bohužiaľ. Niekedy je lepší vrabec v hrsti ako holub na streche. Nemám rada holuby. Ani vrabce. Vrany, ktoré milujem boli vždy prístupné, no nikdy nevydržali dlho. Kradli rafinovane. Kúsok po kúsku čosi z teba, čo malo hodnotu. A potom sa už nevrátili.
Občas to bola aj moja chyba. Ako som povedala, človek vie toho posrať veľa....

Takto v búrke si vždy spomeniem. Na každého jedného. Niektorí boli ako tornádo. Niektorí zostali dlhšie. Niekedy to bolo búrlivé a občas aj nežné a zábavné.
Nemyslím na to, ako to dopadlo. Načo? Všetko akosi skončí a niekedy to bolo OK. Inokedy nie. Infantilne sa usmievam na typických chvíľach.
Nie som človek, ktorý zabudne, zanevrie, zatvorí dvere a silou-mocou sa ich snaží neotvárať. Hlúposť. Spomínať je skvelé. Sme len ľudia. Milujeme sa, spíme spolu, robíme hlúposti a nakoniec sa rozchádzame. Prirodzené.
Spomienky majú cenu. Veľkú. Je to o tom, čo sme si vytvorili. Čo sme skúsili. Čo sme mali. Tak prečo ich mám zahodiť. Ja nechcem...

Pamätám si, ako sme si s Ľubom písali. Nikdy nemal čistú hlavu, no vedel vo mne rozohrať správnu strunu ako nikto. A ja som vedela do čoho idem. Bol to Rock n´ roll.
Bola som zaľúbená. Sediac na lanovke som mu písala smsky a ešte v ten deň sme sa stretli. Hrali v bare. Aj my sme tam chodili hrávať...
Opitý mi piekol bažanta na víne a smiešne sa tackajúc nám nalieval šampanské.
S bolesťou hlavy, držiac ma za ruku pri mne prebdel noc, keď som z toho alkoholu bola fakt hrozne rozbitá. Vymetali sme koncerty, bary, pajzle. Noci sme častokrát prepili a na druhý deň ráno sme balili aparatúru a šli hrávať. Tak to šlo dookola. No bolo to príliš nebezpečné tempo a ja som uhla v správnej chvíli.
Žiadne zlé slovo však na neho nikdy nepadne!
Spomínam na neho len v dobrom, nikdy ku mne nebol zlý. Nebyť drog a alkoholu, bol to skvelý chlap. Nikdy na mňa nezvýšil hlas, vážil si ma aj ma ľúbil. Aj sa snažil ale nešlo to.
Je to fajn a zostali sme priatelia. Keď som mu zajakávajúc sa v slzách hovorila, že takto to ďalej nejde, a to sa na to jasne pamätám, usmial sa, objal ma a povedal: "Majka, netráp sa. To bude dobré. Vieš, že by som ťa nikdy neopustil, lebo ťa ľúbim, si jedinečná. Nechcem aby si dopadla, ako ja."

Pamätám si aj na Tomášove erotické básničky a príbehy, ktoré mi vymýšľal, alebo sme si ich nad ránom vymýšľali spolu. História ICQ je ozaj nenormálne preplnená šľahačkou, latexom, jahodami a prerušená polnočnými útekmi, ktoré sa končili ležiac v pekne zarosenej tráve.
Nikdy sme si nemuseli veľa hovoriť. Vedeli sme to aj potichu. Bez zbytočných slov.
Spomínam si aj na hádky a búchanie dverí. Plač, krik, nadávky. Rozbité fľaše a vlastne všetko čo mi v záchvate zlosti prišlo pod ruku.
Noci sme presedeli za klavírom. Noci sme písali a škratli písmenká a noty na papieri a ráno sme zaspali na rozbitom gauči s hrnčekom kávy v rukách a prebúdzali sme sa s cinkotom kľúčov vo dverách, keď prichádzali chlapci.
Pamätám si, ako sme hrávali v bare a potom pili rum a smiali sa, že sme námorníci.
Zatiaľ čo Ľubo bol pre mňa akousi nočnou jazdou, tento bol mojou vášňou.

Z víkendových známostí si veľa napamätám, ale väčšinou to bola zábava. Spoznali sme sa a rozlúčili sme sa. Nikto nikomu nechýbal a ľahli sme si do postele s uspokojujúcim pocitom.
Chlapa, ktorý si ma mýlil s boxovacím vakom spomínať nebudem. Aj s ním bolo občas fajn, no to by bola kapitola sama o sebe.

Otáznikom pre mňa zostal muž, ktorého nebudem menovať. O ňom vlastne nikto nevie. Bolo to dávno. Nikomu som o mojej prehre nepovedala.
Jeho jediného som nikdy nemala. Paradoxom bolo, že po mne túžil tak, ako nikto. Skazila som to sama.
On bol chodiacou charizmou. Nevidela som ho dlhý čas, no zreteľne si pamätám jeho chladné modré oči a dlhé svetlohnedé vlasy. Aj vôňu, ktorú používal.
Pamätám si že bol mojím chodiacim odrazom. Boli sme si až desivo podobní.
Pamätám si, že sa raz predo mnou sklonil a keď som mu rozprávala o láske k dažďu povedal, že mu čítam myšlienky.
Po noci, keď mal chuť vybehnúť na kopec a zavýjať sa to stratilo. Všetko, bez vysvetlenia.

A tak je to so spomienkami. Mám vzťah a som spokojná. Ľúbim a ľúbiť chcem. Som šťastná.
No spomienky sú pekná vec a vždy keď môžem, spravím si kávu, či si zapálim cigaretu a myslím. Na to, čo sme spolu prežili, čo sme si povedali. Na to čím som bola. Na nich, na seba, na nás. Tu to začína a tu to končí.

 Blog

18 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu