Nikdy to nebude vedieť. Mohlo by to byť ešte horšie.

...Sú štyri. Mal tu byť už pred pol hodinou.
Počkať, čevený Ford zastavuje. Konečne!...

Klapalo to po určitý bod. Po ten bod zlomu, kde sa niekde stala chyba. Mohlo sa to stať skôr...

Nastúpila som si. Naivne som si myslela že sa možno bude usmievať. Že možno má dnes skvelý deň...
Ale jeho deň bol ako včera aj predvčerom, už pár týždňov a celý mesiac.
Naozaj neznášam jeho kamennú tvár. Nemyslite si, mnohokrát som sa pýtala čo sa deje. Vždy som bola JA tá paranoidná.
Vzdala som to. Dokonca som si začala myslieť, že má pravdu.
Že je to moja hlúpa predstava.

No čakala som na správnu chvíľu. Chcela som aby to bolo emotívne a možno som aj dúfala že ho to obmäkkčí.
Lenže ako som mohla, keď mi nevenoval jediný úsmev, jediný nežný pohľad... Nič!
Možno ak by som nečakala tak dlho....
Zvládala som všetko. Svoju prácu, domácnosť. Vždy som sa snažila byť pozitívna ale vnútri som kričala.
Tak ako som sa kedysi nemohla dočkať hodiny, keď sa vracal z práce, tak som sa tej hodiny teraz desila.

Bolo to o tom istom. Večera, telka, spánok.
Ja som v jeho živote hrala už len vedľajšiu rolu. Ibaže...
On to nevedel!


Pár dní na to, som sa ohlásila u neho v práci. Trvala som na tom, že ho musím vidieť.
Poslal po mňa. Posadil ma pred seba a odporne formálnym tónom, akoby hovoril so svojim klientom ktorý keď vyjde za dvere, zabudne jeho meno, mi povedal "Počúvam ťa".
-Čo sa deje?
Zamyslel sa. Na moment.
Vedela som že je zle. Pretože keby sa tváril prekvapene, zistila by som, že sú to len moje predstavy.
Vytiahla som cigarety a nechala som si od neho pripáliť.
"Nie som padnutá na hlavu" vykríkla som.
"To teda nie si." Pozrel sa k zemi a jeho tvár obledla.
"Takže?"
Dýchal. Cítila som ako sa mu zrýchľuje tep.
"Ja ... neviem."
"Aha, ty nevieš.."
Do tváre sa mi vlievala horúčka.

"Urobila som niečo zle?"
Zdvihol hlavu a rázne odpovedal "Nie".
"Si neprístupný.."
"Viem"
Mlčal.
Vybehla som.
"Nepátram po tom, prečo tak zjavne ignoruješ všetky moje problémy. Nepátram po tom, prečo mi vôbec nepomáhaš a nie si tu vtedy keď ta najviac potrebujem."
Prehltol. Videla som to. Akoby kameň.
A videla som aj niečo iné. Červený fľak na jeho svetlomodrej košeli. Fľak od rúžu.
Do očí mi vleteli slzy.
"Takže takto, prečo si mi to kurva nepovedal?"
Mlčal.
"Si rozhodnutý už dávno kurva!"
Všetky tie rečičky o tom, ako ma chce na celý život.
Vedel kto som, čo mám prežité a predsa...
"Veľmi som chcel"
"Seriem ti na to"
"Chcem aby si bola šťastná s niekým...."
"Kto si ma zaslúži?" hystericky som sa zasmiala "neverila som že mne bude raz niekto vykladať tieto sračky"

Chcela som aby mlčal. Aby nepovedal už ani slovo.
"Kto je to? Kurva. Kto to je??"
"Nepoznáš ju".
"Ty ma už nemiluješ?" hystéria ma prechádzala a nastávala časť strašného žiaľu.
Pokrútil hlavou.
Stŕpla som. Vedela som že musím odísť ale moje telo bolo ťažké a nedokázala som ho uniesť.
Vstala som. Cítila som tú mrazivú atmosféru. Neotočila som sa...

Nikdy to nebude vedieť. Čakala som tak dlho... Správna chvíľa neprišla.
Jeho dieťa pod mojim srdcom rástlo už mesiac aj niečo. Nič by som tým nezmenila. Možno by zostal ale za akú cenu?
Lucka to nebude vedieť. Nemá otca ale ... má matku...

 Blog

11 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu