Každé ráno sa budím s myšlienkou na neho. Čiže každé ráno je krásne. Aj keď musím vstávať príliš skoro. Prvé čo ma napadne je ON.
Nikdy som od nikoho nečakala príliš veľa. Vlastne nikdy som nečakala nič. Len som chcela aby ma niekto mal rád a bol ku mne dobrý. Ale nikdy som nemala ružové okuliare. Proste som len túžila po tom aby ma niekto ľúbil.
Ja som ľúbila, raz, nedopadlo to dobre. Nemala som vysoké nároky, nepožadovala som veľa. Len som chcela mať niekoho. Niekoho kto by mi povedal že ma ľúbi.
Neviem, možno si kompenzujem nedostatok chlapskej lásky v mojom detstve...
Ale naozaj nikdy som nemilovala tak ako teraz...
Dlho som sa pokúšala vrátiť to späť. Ale nešlo to. Vtedy mi vošiel do cesty ON. Len tak. Drzo a rýchlo. Nepýtal sa ma či môže v mojom vnútri spôsobiť tisícky pocitov naraz. Nevedel že prvé čo som spravila keď som prišla domov bolo to, že som zapla PC a ešte oblečená som sa rýchlo prihlasovala a dúfala že už tam možno bude. A ja som sa snažila ignorovať fakt, že mi pri tomto vždy zvláštne búši srdce.
Nevedel že som sa v každej správe snažila nájsť, aj keď len najmenší náznak...
Nevedel koľko krát som si povedala "Tak toho ja mať nikdy nebudem".
A nevedel ani to, že keď som mu posielala vtedy večer prvú sms, tak som pol hodiny sedela nad tlačítkom ODOSLAŤ.
A ja som sa s malou Niki už nerozprávala o ničom inom. Jediná jedna téma bol ON. Hučala som do nej sedem hodín jedno a to isté. Ako sa mi páči a ako je úplne iný jak všetci ostatní a aký je úžasný. Vedela to odpredu dozadu a aj naopak.
Vtedy tomu nedávala veľmi veľké šance. Poznala ma.
Vedela že rýchlo vzplaniem a po týždni ma to prejde.
Lenže toto nie. Každým týždňom som bola zbláznená viac.
Neverila tomu. Neverila až kým so mnou nesedela vo vlaku. Nikdy neverila že viem aj ľúbiť.
Ale ja to viem. Vždy som vedela že raz príde niekto správny, kto to vo mne zobudí úplne najviac.
A nevedel že som sa to ráno aj tú noc pred tým strašne moc bála. Bála som sa lebo som bola zaľúbená. Bála som sa že sa mu nebudem páčiť alebo čo ja viem čo ešte.
A v ten deň sa moje chaotické pocity zmenili na skutočnosť. Prvú pol - či hodinu som sa triasla jak afričan na aljaške.
Bola som nervózna a pritom som mala pocit že som s ním už pár rokov...
Prvý krát som vtedy povedala Ľúbim ťa. Presne si pamätám ako som sa pri tom zachvela. A bol to pocit ako keby vás niekto náhle zobudil z krásneho sna a vy ste vzápätí zaspali zasa.
Vedela som že teraz ľúbim tak, tak naozaj.
No ani moja bohatá slovná zásoba slovenského jazyka spojená aj s tým anglickým, ktorý dosť dobre ovládam nepostačí na presné vyjadrenie toho čo sa vo mne deje a toho čo skutočne cítim.
A naozaj by som sa chcela poďakovať za to že ho mám. Len neviem komu. Ak niekto tam HORE existuje tak možno aj jemu.
A toto je proste môj výlev. Niekomu sa to môže zdať ako sentimentálne klišé. A možno aj je. Ale je to úprimné.
A neviem čo ďalej, asi iba že ho Milujem!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár