Otec, ochladol si tak, ako ochladla posledná zima

Chladné mesiace. Cítiť to vo vzduchu.
Cítim tú vôňu snehu. Štípu ma prsty a naťahujem si rukavice.
Vonku sa zaťahuje.
Fúka chladný vietor.
Na mojej bledunkej tvári svietia červené vyštípané líca.
Mám svoje palčiaky a fúkam si do zložených rúk, aby som ich zahriala.
Som v náručí teplého kabáta a krk mi obíjma huňatý vlnený šál.
Vyrástla som. Bolo to už dávno...

Trošku si pamätám keď ma otec zobral za ruku. Obúvala som si svoje nové čižmy. Vkladala som ruku do jeho rukavice. Utierala som si nos. Ťahala som za sebou sánky v ktorých som mala žltú vlnenú deku. Chodili sme plašiť vrabce...
Vždy som sa na to veľmi tešila.
Pevne mi držal ruku, ale nie tak aby to bolelo.
Vyšli sme na kopec. Malý, preplnený ľuďmi.
Sadol si za mňa na sánky a pevne ma držal. Pustili sme sa. Smiala som sa. Počujem ten smiech ešte dnes. Taký šťastný.
Zostala som sedieť a otec ma vytiahol zasa hore. Spúšťali sme sa tak dovtedy kým som sa stále smiala.
Potom sme šli tam...
Bolo to také naše miesto. Nik tam nechodil. Vždy tam bolo veľa čistého bieleho snehu.
Z vrecka vytiahol mrkvu, gombíky a starý šál. Oči mi vtedy zažiarlili.
Tam sme si vždy stavali snehuliaka.
Nevedela som poriadne robiť snehové gule a tak ma to učil.
Na nos mi padali vločky a lízala som cencúle.
Postavili sme vždy krásneho snehuliaka. Spravili sme oči z gombíkov, tradičný "mrkvový" nos a gombíky z gombíkov. A okolo krku sme mu obmotali šál.
Vtedy som bola šťastná. Bolo to také to detské šťastie.
Keď som vedela že celá mokrá pôjdem za chvíľu domov, mama ma vyzlečie a osuší a otec si ma posadí na kolená.
Bola to moja detská idylka...

... a teraz chradnem na mieste kde býval snehuliak. Už tam nestojí. Žiadne dieťa ho tam už nepostavilo.
Nemám sánky ani žltú deku. Nemám pri sebe otca čo mal vždy vo vrecku pár gombíkov, mrkvu a šál.
Je niekde tam. Doma. Kuká na telku.
Nepovieme si nič. Nevieme nájsť slová a ak ich nájdeme nie sú príjemné.
Asi som nesplnila jeho predpoklady. Asi chcel mať zo svojej dcéry iného človeka.
Nebudem sa ospravedlňovať, ja som nepochybila.
Vždy som vedela že ľudia sa menia, no nejako som si myslela že otcov sa to netýka.
Je to jedno.
Po dvanástich rokoch je z jeho malého dievčatka skoro dospelý človek. Som presne taká akú si ma vychoval. Nemôže sa sťažovať.
Po dvanástich rokoch si čupnem a spravím snehovú guľu. Tak ako ma to naučil.
Druhú a tretiu spravím tiež a spojím ich.
Z vrecka vytiahnem mrkvu a pár gombíkov.
Obviažem mu môj šál okolo krku a pôjdem.

Budú mi na nos padať vločky ako vtedy. A zima akosi ochladla.
Tak, ako sme ochladli aj my...

 Blog

13 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu