Nachvíľu som nevnímala. Odrazu som stála pred dverami. Mala som zvláštny pocit, akoby som tu už bola...
Zasa sme sa pohádali. Zasa to bolo mojou vinou. Zasa som vybuchla. Zasa som povedala neuvážené slová, ktoré som vzápätí oľutovala.
A teraz som vybela z dverí so slzami v očiach, ale stále dostatočne nahnevaná. Na seba.
Zostal tam. Zostal ticho. Viem že bol zlomený. Viem že som spravila neospravedlniteľnú vec. Viem že ho milujem.
Bola to moja najlepšia priateľka. Nemala som dôvod jej neveriť. Boli sme ako jedna. Pozvala ma, šla som. Vyzerala to byť v pohode party. Spočiatku to vyzeralo ako babinec. Také naše zvyčajné. Až kým...
Prišlo auto. Akýsi Ford. Vystúpili z neho štyria chlapi. Výrazní metrosexuáli. Blížili sa k dverám. Zazvonili.
Bežala im otvoriť. Nepoznala som ich.
Pustila hudbu. Začali sa vyzliekať.
Boli sme mierne opité, pískali sme, tlieskali.
Jeden z nich sa ku mne blížil. Pozeral sa na mňa a rozopínal nohavice. Chytil ma za vlasy a ja som sa na neho opito usmievala. Naznačil mi, že mám ísť na poschodie. Šli sme.
Vyspala som sa s ním. Bez výčitiek svedomia, tak skutočne vášnivo. Robil to profesionálne, videla som to. Bola to jeho práca. Nebolo to pre mňa dôležité.
Až ráno. Plakala som sama na posteli s výraznou bolesťou hlavy. Čo som to spravila...
Po pár hodinách som sa vzchopila a odišla som. Ako bez duše.
Cestou mi zvonil telefón.
"Kde si bola?" - ozvalo sa tvrdo v telefóne.
"U kamarátky"- cítila som svoj tep.
"Čakám ťa doma!"
Zložil. Oblial ma pot. Nevedela som ako sa mu pozriem do očí. No to som ešte netušila čo príde...
Vedel to. Povedala mu to. Zradkyňa.
Pozeral sa na mňa pohľadom, ako sa na mňa nedíval ešte nikdy. Videla som agresiu, nekonečný hnev no aj nekonečnú bolesť. Zlomené srdce. Zničené sny. Budúcnosť sa rozplynula ako sen.
Kričal na mňa. Nazýval ma kurvou. Bola som ňou. Nezmohla som sa ani na jediné slovo. Nezmohla som sa dokonca ani na plač. Len som tam tak stála. A počúvala. Nechcela som ho stratiť. Milovala som ho. Bol mojou minulosťou, prítomnosťou a aj budúcnosťou. No tou už zrejme nie. Zahmlilo sa mi pred očami pri tejto predstave. Pri predstave že si nebudem môcť každé ráno predstaviť ako sa o pár rokov budem budiť spolu s ním. V jednej posteli. Ako budeme milovať naše bábätko.
Nezostalo nič. Nezostal kameň na kameni. Jedna noc a všetko bolo stratené.
Vedela som že už nemôžem povedať nič. Vedela som že musím odísť. Sadla som do auta. Naštartovala. Rútila som sa smerom... ani neviem kam. Niekam. Chcela som ísť.
Aaa už si spomínam. Vtedy som cítila ten náraz. To ručanie skla. A teraz?? Teraz to všetko vidím ale.. ale niečo nie je v poriadku. Vidím sa ako v príbehu. To predsa nie je normálne.
Pane bože už viem. Viem kde som. Spím. Alebo čosi také. Počujem ženy. Som v nemocnici.
Počujem moju mamu plakať. A doktora hovoriť že nevie ako dlho to vydržím.
A potom som akosi otvorila oči.
Videla som ho. Hneď pri mne. Mal v očiach slzy. Pohladil ma po vlasoch. Bola som úprimne šťastná.
Celý čas som vedela že ma tu niečo drží. Slabla som, ale potrebovala som niečo...
Povedala som PREPÁČ, MILUJEM ŤA.
Vtedy akoby všetka ťažoba odišla z môjho tela. Teplo mi zalialo tvár. Zavrela som oči a s úsmevom na perách som zaspala.
Navždy.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
nena52
31. 8.augusta 2010 22:28
krásne, kruté, smutné, dokonalé....
Napíš svoj komentár