Je to také čarovné. Iba tak stáť uprostred niečoho, čo mi dáva pocit, že žijem teraz a žijem správne.
Niekedy to jednoducho príde. Keď vidím klavír a cítim neviditeľnú vlnu, ktorá nás spája.
A neskutočne krásna harmónia čiernej a bielej mi dáva pocit, že zostávam na mieste, kde patrím.
Na hranici melódie sa prestávam skrývať za masku, ktorú nosím. Ktorá ma občas tak veľmi ťaží.
Lenže neviem sa jej vzdať, prirástla mi k tvári. Je spoly mojou súčasťou. No tam niekde vnútri, tam v útrobách mojich búrlivo rozprúdených žíl sa ešte stále skrývam ja.

A tak si sadám. Zaprášené klapky začali rozprávať príbeh o samote. O zašlej kráse a sláve.
No moje zamilované srdce ju tam stále vidí. A náhle, pomyslela som si, koľko rúk sa dotýkalo tejto mohutnej slonoviny. Koľko krívd a koľko pôct sa dostalo tomuto anjelskému výtvoru. Možno mnoho, tak ako mne samej. A šialene som túžila rozozvučať ho...

Bola to agónia. Necítila som chladný vietor, ktorý sa mi pohrával so zvlnenými vlasmi a necítila som ani spaľujúce slnko, ktorého lúče oslepili moje oči. Útržky rozbitých sklíčok mi neranili nohy.
Cítila som sa taká nahá a nespútane spútaná pocitom. Tým nevysvetliteľne slastným pocitom, ktorý minútu po minúte, rýchlejšie a rýchlejšie rozbúchal moje srdce.
Ich myšlienky nemajú na tomto mieste žiadnu moc. Pretože sa to vymyká zo sveta poučiek a naučených textov. Je to o melódii tvojho vlastného života, ktorú tvoríš.

Sálou sa vznáša zvuk dávno nenaladeného klavíra. Napriek tomu je v celej svojej nedokonalosti čarovne dokonalý. Moje ruky hladia mohutné tóny a moja duša je konečne na správnom mieste.
Nepremýšľam, je to spontánne. Zatváram oči a mojím vnútrom preteká vášnivý vodopád. Cítim vôňu smrekového dreva.
Ľudia navôkol náhle nezastávajú žiadnu rolu v tomto živote. Dívajú sa. Nemo sa dívajú. Ale nie sú podstatní. Nič nieje podstatné. Okrem piesne ktorú hrajú moje ruky, vychádza z klavíra a zrodila sa v mojej duši.
Je zvláštne nevedieť, ako ju vnímajú. Je zvláštne aj to, že ma to vôbec nezaujíma.

Nežiadam veľa. Snažím sa vyrozprávať bolestný príbeh. Hlasivky sa chvejú a nečakané vibrato ohromí sálu.
Neplatia tu ich pravidlá. Iba moje. Beztak tomu dávam voľný priechod. Dnes sa nesnažím dokazovať seba a vlastnú pravdu. Nie je to pochopiteľné. Dnes kašlem na ľudí, ktorí ma ponížili, neverili a opustili. Vždy som to dokázala.

A v tejto chvíli hudba utíchla. Tak, ako utíchol vietor divoko sa preháňajúci a slnečné lúče sa skryli za husté čierne mraky.
Zavrela som mohutné biele krídlo a cítim sa tak ľahko až povznesene. Nepočujem potlesk ľudí a.
Vnímam len zvláštnu eufóriu a vlastný parfém.

Vstávam, Letmým pohybol pohladím nádhernú bielu slonovinu. Červeň v mojich lícach vrie a ja ticho odchádzam. Nezostalo nič, čo bolo treba urobiť. Všetko je splnené a zaplatené.


(Vyznanie hudbe. Ako ju vnímam, keď hrám.)

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
vao2323  17. 1. 2011 23:43
pre krasne klobuk dole
Napíš svoj komentár