Papier v ruke a vonku hrozne prší. Počarbané čiary a medzi
nimi písmená. Zažiadalo sa mi niečo napísať. Nejakú básničku,
pieseň. Niečo.
Dnes je na to správny upršaný deň. Smútok je lepšia inšpirácia na tvorbu ako šťastie. Milovaná melanchólia ma chytá za srdce.
Nikdy na to nemám dôvod.
Pozerala som sa von. Spomenula som si že takto pred rokom v takomto daždi som kráčala hore tou uličkou. Plná očakávaní,
čo bude.
Nevedela som, že cestou späť budem plakať spolu s dažďom.
Bola to rana pod pás, za ktorú dnes ďakujem.
Napadlo ma to pretože ten deň si skvelo pamätám. Vyzeral ako dnes.
A čo som pri tejto spomienke pocítila? Nebola to bolesť, ani smútok to nebol. Akási nostalgia.
Počula som hlas Avril, ako mi vtedy do slúchatiek spievala Keep holding on. Volala som za ním ale neobzrel sa. Ignoroval ma najdrsnejším spôsobom.
Veľmi dobre počul môj plač ale nechal ma tam. Samu.
A keď som sa dnes tým smerom dívala, videla som to ako nemý film. Pred mojimi očami.
Vedela som že je to definitívne, ale chcela som aby sa aspoň vrátil a objal ma a povedal nejaké trápne klišé. Stačilo by mi hocičo. A vlastne ani nemusel hovoriť nič.
Lenže on nezostal. Ušiel, zbabelo. Nevidela som čo bolo v jeho očiach vtedy, pretože už sa neotočil.
Povedal mi len pár viet s kamennou tvárou a odišiel.
Viem prečo to spravil. Nemám mu to za zlé. Nehnevám sa na neho, odpustila som mu, vychádzame spolu fajn ale... ten deň mu nikdy nezabudnem.
Ale vzťah je vzťah a hudba je hudba a tá musela ísť ďalej, s ním, pretože bez neho to nemalo zmysel.
Povedal mi, že spokojný bude vtedy ak bude so mnou niekto kto ku mne nebude tak necitlivý ako on.
Dobre to vedel. Mal problém sám so sebou. So svojím životom.
Veľmi dobre ma pozná. Vedel čo potrebujem a vedel že on na to nie je stavaný. So zatvorenými očami by vám povedal detaily mojej tváre...
Vedel že to nie je dobré, nechcel byť ďalej so mnou.
Bol neskutočne necitlivý, uzavretý do seba. Náladový.
Večne na mňa kričal keď mu niečo nevyšlo. Nevedel sa ovládať.
Plakala som pred ním a s ním to ani nepohlo. Pozeral na mňa a nepovedal nič.
Keď len tak sedel a hral sám, sám pre seba, vedela som že mu niečo je.
Večne mi len odvrkol. Vedela som že chce byť sám. Bolelo to.
Nenávidela som spôsob akým mi to robil.
A toto mi robil stále dookola. Obaja sme vedeli že takto to ísť nemôže....
A dnes som si na to spomenula. Pršalo presne tak isto aj obloha bola rovnaká.
Usmiala som sa na tom.
Napísala som niečo. To niečo som si potom aj zahrala a pointa tuto nie je, je to pouhý výlev mojich pocitov.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár