Možno by to potlačilo niekoľko cigariet.
A deje sa to bez príčiny. Zvoľna. Zľahka.
Ale cigariet dnes bolo dosť. Myslím, že som voči tomu imúnna.
Možno nie som sebaistá a možno som v sebe úplne utopená. Možno som zamilovaná. Možno sa milujem nadovšetko. Možno to tak bolo. Možno sa to deje vždy, keď si uvedomím že vo svojom živote už nemám prvoradé miesto. Možno ma to znepokojuje, pretože viem, že takto sa môžem zraniť. Nepredpokladám.
Hej, mám zložitú povahu.
Občas sa v tej mojej osobe totálne strácam.
Protirečím si a staviam sa na obe strany vlastného imaginárneho brehu. Sama sa emocionálne ničím a niektoré moje JA má z toho, zdá sa, radosť.
Som ako továreň na city. Potrebujem neustále cítiť. Potrebujem byť milovaná a obdivovaná a ospevovaná a neviem čo ešte a akokoľvek hlúpo teraz vyzerám, je to tak.
Neviem čím to je a ani sa to nepokúšam zistiť. Som taká. Každý je predsa nejaký.
Som prudká, impulzívna a všetko analyzujem do najhlbšej hĺbky. A jebe mi z toho. Občas hej.
"A pripime si na mňa, pretože som naivka!"
Rada to hovorím. Sedí to. Pre ľudí, ktorých mám rada by som sa rozdala. A ak by som vedela, že sú šťastní, ja by som bola takisto šťastná. Ale za dobrotu na žobrotu. Nie od všetkých, ale našli sa takí. Experti, exoti alebo prosto idioti. Nazvite si ich, ako chcete.
Ani o to nejde, ibaže niekedy nečakáte niečo od niekoho od koho by ste to nikdy nečakali.
Našťastie má každá minca dve strany a sú ľudia ktorým môžem veriť kedykoľvek a v akejkoľvek situácii.
Ďakujem!
Občas je to so mnou skutočne na nevydržanie. Ono sa tie moje nálady dosť často striedajú a nemyslím, že sú na to ľudia zvyknutí, no po čase sa to snažia chápať, či akceptovať.
Som vadná. Ak sa nemám prečo trápiť, žiaden problém, dôvod si vyrobím. S mojou fantáziou na tom nie je nič zložité. Je to asi choré.
A tak strašne milujem.
Milujem to malé biele klbko ležiace v obývačke na gauči. A aj to väčšie čierne, ktoré už asi spí vo svojej búde.
Môjho plyšového macka s ružovým noštekom, do ktorého plačem, keď som smutná.
Moju mamu, aj keď sa občas hádame, veď je to prirodzené.
Moju hudbu. Hudbu ktorá mi tak strašne veľa dala a dáva. Ten krásny hlas pani Hegerovej, keď hovorí, že sa neprizná.
Cinkanie posledných čiernobielych klapiek.
A moju lásku. Muža, ktorý pre mňa tak veľa robí. Muža, ktorý je šťastný, keď ja som šťastná. Muža, ktorý ma naučil, že ľúbiť neznamená vlastniť.
Človeka, ktorý pre mňa hrozne veľa znamená. Ku ktorému sa v noci tak strašne rada túlim. Ktorého by som nevymenila za nič na svete.
Ktorému sa ospravedlňujem za všetky hlúposti, ktoré robím a ďakujem mu za všetko.
Milujem ho.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár