Zrazu ticho narušil kľúč odomkýnajúci dvere. Myklo ňou, ale ostala tam sedieť rovnako. Nepohla sa.
Začula kroky, ktoré smerovali k nej, do kuchyne. Svetlo sa zrazu rozsvietilo a jej to trošku oslepilo na okamih oči. Postava za ňou sa ani nepohla, ostala stáť. Nervózne položila šálku s čajom a otočila sa, pokoj ju už dávno opustil.
,,Ahoj zlatko, ty si už doma?“, s trasúcim hlasom sa opýtala.
,,To sa ma pýtaš vážne, alebo si len robíš so mňa debila, ty krava?!“, odporným hlasom jej odpovedal muž.
Ostala ticho. Vedela, že teraz záleží všetko len od toho, čo mu na to odpovie.
,,Čo si hluchá, nepočula si, že som sa ťa niečo pýtal, ja čakám!“, pokračoval ďalej odporným hlasom muž, tentoraz o niečo hlasnejšie.
V hlave sa jej mihalo neskutočné množstvo rôznych odpovedí, ale nevedela, ktorú z nich má použiť. Dlane sa jej začali potiť, v krku jej narástla veľká hrča a tentoraz už mala strach.
,,Ja... ja...“, strašne koktala.
,,Ty, ty... Čo, no čo, už sa konečne vykoktáš alebo ty s tým pomôžem?“, skočil jej do reči muž.
Jediné čo ju napadlo, bolo sa ihneď ospravedlniť a priznať si chybu: ,,Prepáč, bola to len hlúpa poznámka a ja som si to neuvedomila a tak som to len pustila nevhodne s úst.“
,,Za to by si si zaslúžila riadnu po hube, ale nemám teraz na to náladu, daj mi ihneď niečo jesť, som strašne hladný,“ o niečo pokojnejšie odpovedal muž.
Ani na sekundu neváhala a na stôl položila dva taniere, lyžičky, vidličky a nožíky. Pred neho na stôl položila hrniec s polievkou. Nabrala mu a potom sebe. Usadila sa pred neho.
Muž dvihol prekvapene obočie a povedal: ,,Vysvetlíš mi, čo to má znamenať?“
Ona nechápavo ostala sedieť a opýtala sa: ,,Čo máš miláčik na mysli?“
,,Tak ako nehnevaj sa, ale ja sa chcem normále najesť a ty si prisadneš ku mne a s tým svojim ksichtom mi ideš kaziť chuť!“ znechutene a odporne jej oznámil muž.
,,Ale ja, ja...´´, znova začala koktať.
,,Mňa dnes nebaví to tvoje koktanie!“, rozčúlene na ňu vykríkol muž.
,,To nie je fér, povedal si mi, že nemám dnes obedovať bez teba a tak som nič nejedla a čakala na teba s obedom až do druhej rána“, s vyšším tónom hlasu mu tentoraz žena skočila do reči.
Muž celý sčervenel a zaťal päste. Už vedela, že to prehnala.
Muž sa postavil so stoličky, obišiel stôl a ostal stáť pri nej. Ona sa celá začala triasť a do očí sa jej pomaličky dostávali slzy.
,,Tak a teraz mi povedz ty hlupaňa, prečo sa trasieš, najprv mi tu hovoríš nejaké pičoviny a potom sa bojíš!“ pomalým, ale zvýšeným tónom začal muž.
Vedela, že toto sa tak skoro neskončí.
,,Tak a teraz sa postavíš ty krava a kým ja budem jesť, ty budeš tu stáť a ani sa nepohneš“, zúrivo jej oznámil.
Posadil sa a začal jesť. Po poslednej polievkovej lyžici sa postavil a podišiel k nej so slovami:,, Ja sa pôjdem osprchovať a ty to tu medzi tým odpraceš.“
Začala pomaly upratovať kuchyňu v nádeji, že jej muž sa troška ukľudnil a po sprche to bude všetko v poriadku.
Vyliezol so sprchy a prišiel k nej do kuchyne. Ona akurát ukladala posledné riady.
,,Hej ty, malá kurva, poď sem, tu ku mne“, oznámil jej.
Na sekundu privrela oči, nadýchla sa a keď ich otvorila, boli naplnené slzami. Vedela, že toto nie je absolútne dobré a, že tak ako vždy ani toto nedopadne dobre.
Podišla pomaly k nemu, on ju silno chytil za vlasy, trhol ňou a zvrieskol na ňu: ,,tak a teraz mi ho ty mala cundra vyfajčíš a riadne!“
Nemala na výber, silným stiskom ju usadil na zem a surovo ju začal do toho nútiť. Podvolila sa.
Po ukojení sa chlap zvŕtol a odišiel do kúpeľne. Ostala kľačať na dlážke a líca ju neskutočne po jeho fackách boleli.
,,Zlatko, poď sem“, hnusným a zároveň sladkým hlasom na ňu zavolal.
Postavila sa a šla, vedela, že toto ešte neskončilo.
Prišla k nemu, on ju hnusne a surovo chytil za ruku. Dovliekol ju do ich spálne a hodil na posteľ. Začal ju fackovať a popritom s nej strhával šaty.
,,No čo, páči sa, páči ty malá kurva, áno?!, odporne jej prskal do tváre.
Roztiahol jej nohy a surovo vynikol dnu. Strašne začala plakať a jej telo otupila bolesť.
Minúty sa neskutočne ťahali ... Keď to konečne skončilo, odvalil sa na bok a povedal:,, Bol som neskutočne dobrý zlatko, že?“ ,,Áno bol“, mechanicky mu odpovedala.
Za pár sekúnd zaspal, odtiahla sa od neho a otočila sa. Budík ukazoval 4 hodiny ráno.
Ak sa to dá povedať tak, že sa potešila, tak áno, veď dnešný domáci teror pre ňu trval len 2 hodiny, inokedy je to aj 5-6 hodín.
Schúlená, celá ubolená a uplakaná tam len tak ležala.
Nerozmýšľala, nehýbala sa, len tam tak ležala. Užívala si chvíľky tej jej ironickej slobody. Tie chvíľky, keď jej manžel nie je doma, alebo spí. Tie chvíle, ktoré sú len jej, bez toho aby na ňu niekto nadával, bil ju a vrieskal po nej.
... Zaspala...
Pomaly sa začala prebúdzať na pohyb jej manžela. Bol pre ňu ako alarm. Pri každom jeho pohybu bola v strehu.
Ležala a čakala. Po chvíli cítila ako sa pomaly prebúdza. A tak zavrela oči, zhlboka sa nadýchla a vo svojom svete sama pre seba usmiala. Znova ich otvorila a krute sa vrátila do reality po slovách jej manžela:,, Dobré ránko.“
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
alroune
17. 8.augusta 2011 14:55
ani nechcem vediet v kolkych domacnosti to takto naozaj funguje
Napíš svoj komentár