Začala som radostne poskakovať, tancovať a pišťať.
,,Tak predsa, konečne,“ s nadšením som odpovedala.
Tá hodina čakania sa mi vliekla. Sedela som pred spustenou televíziou, ktorú som mimochodom absolútne nepozerala a hemžila sa neustále v kresle.
Po pre mňa nekonečnej chvíli, opäť zazvonil telefón.
,,Prosím?“, dvihla som.
,,Tak poď von, o pár minút som u teba,“ oznámil volajúci.
Ruky sa mi zrazu začali triasť a zvlhli, nohy nejako prestali správne fungovať a do žalúdka, sa mi do sekundy, nahromadilo niekoľko tisíc motýľov.
Pojašene som začala behať po dome. A ešte rýchly a posledný ,,kuk“ do zrkadla. Idem na to.
Vyšla som von. Na to, že bolo 21:30 hod. bolo vonku pomerne ešte dusno. Slnko vystriedal mesiac. Nastala noc, tma. Auto už stálo pred mojou bránkou, vodič stál vonku, pred autom.
Zbadal ma a vykročil mi v ústrety.
Nasledovalo jemné objatie a bozk na líčko. S úsmevom na tvári sa opýtal: ,, tak čo, kam pôjdeme?“
,, Mne je to jedno, kam len chceš“, odpovedala som. Bolo mi to aj tak jedno, kamkoľvek, len aby som bola s ním.
Nasadla som do auta. Rádio zapnuté. ,, Klasika“, pomyslela som si !
Nasadol tiež, naštartoval auto a vyrazil. To bol začiatok, čas, náš čas, len a len náš!
Po chvíľke jazdy auto zabrzdil a odstavil na kraj cesty. Pozreli sme sa odrazu obaja na seba. Tváre nám osvetľovalo len slabé svetielko auta. Aký je krásny, pomyslela som si.
,,Čo sa deje?“, nechápavo som sa opýtala.
,,Niečo pre teba mám, ale zavri oči a nepozeraj sa, dobre?“, odpovedal.
,,Mám zavrieť oči?“, s úžasom som sa opýtala.
,,Áno a hlavne nepozeraj“, ešte raz zopakoval.
,, Trošku mám strach“, zasmiala som sa a oznámila mu to.
Zasmial sa a dodal: ,,To by si mala mať“
Zavrela som oči. Počula som ako po niečom šmatrá, niečo hľadal.
,,Vydrž, už len chvíľočka, hneď to bude“ , s nadšením oznámil.
Začula som, ako niečo otvára. Nevedela som to identifikovať. Potom už som len zacítila, ako niečo jemné dopadlo na môj krk a jeho ruky, ako mi niečo okolo neho omotávajú. Hlavou mi preletelo: Náhrdelník!
Vzadu, na krku mi to cvaklo. Odtiahol ruky. ,,Tak a teraz ich už môžeš otvoriť“, dodal.
Otvorila som oči. Na krku mi visel prívesok, srdiečko. Na tvári mi to vyčarilo velikánsky úsmev, zahľadela som sa na neho.
,,A to som si zaslúžila?“, neisto som sa opýtala.
Zasmial sa! ,,Neviem, ako sa to vezme“, odpovedal.
Silno som ho objala. ,, Ďakujem, veľmi pekne, je krásny“, úprimne som dodala.
Pritisla som moje pery na jeho a po dlhom čase som ho pobozkala. Zdalo sa mi to ako večnosť, ale aj tak, v tej chvíli vážne na ničom nezáležalo. Iba na tom, že bol pri mne, a že sme boli konečne spolu.
Čím viac som s ním, tým viac mi chýba, keď nemôžeme byť spolu.
Vzťah na diaľku nie je nič moc, na to som prišla nedávno, také niečo som nepoznala. Ale je o niečo vzácnejší. Vieme si viac vážiť jeden druhého.
A hlavne čas, ktorý spolu trávime, si potom vieme vychutnať nadovšetko.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár