Blíži sa zima, je november. Bol štvrtok. Bola som ako vždy v škole, aj keď som sa mohla uliať. Z písomky som dostala 5. Ach bože, to bude mama zase pindať. Posledných päť minút nám nechala učiteľka ako voľnú hodinu (pri nej obrovská štedrosť) Ja som počúvala hudbu z mobila, presnejšie jednu pieseň furt dookola. Beethoven- Pre Elišku. Spolužiaci sa bavili o Temnej Tvári- legendárnom bojovníkovi
****
Pred sedemnástimi rokmi. Žil legendárny bojovník Temná Tvár. Sily mal nad tisíce mužov. Múdrosti nad tisíc žien, čestnosti nad desaťtisíc rytierov. Žil v devätnástej dimenzii alebo inak nazývanom Temnom stredoveku. Nebol to ani tak veľmi stredovek, ale temný rozhodne. Každý sa bál čo i len vyjsť von, nie to sa ešte postaviť najmocnejšiemu pánovi- Pánovi temnoty. Pán temnoty žil a možno žije na svojom obrovskom zámku, má najmocnejšie vojská, najostrejšie zbrane, najvyšľachtenejšie kone. Nebojí sa zničiť celý svet. Ale neurobil to. Temná tvár ho vždy porazil predovšetkým svojou múdrosťou, ktorej mal na rozdávanie. Temná tvár sa volal preto, pretože mu nikdy nebolo vidieť do tváre. Nosil obrovský červený plášť, červenší než ruže. Ťahal ho za sebou ako nevesta vlečku, síce nie až taký dlhý, ale honosný určite. Povráva sa, že Temná tvár je žena. Môže to byť pravda, no to nikto netuší. Pán temnoty má obrovskú fóbiu- ak to tak môžeme nazvať- z bojovníka a my by sme mali mať taktiež. Ale pred sedemnástimi rokmi Temná tvár odišiel do našej dimenzie, oženil sa a mal dieťa. Odvtedy o ňom nikto nepočul. Vraj ale žije medzi nami.
****
Ich reči mi už prišli na nervy.
-Kde je portál?- opýtala som sa ich a popritom som tresla rukou o lavicu. (portál by mal údajne osobu dostať do devätnástej dimenzie)
-To ti radšej nepoviem. Tvoja zvedavosť by ťa dostala do nebezpečenstva- ozval sa Pete ( vraj o ňom jediný vedel)
Zadívala som sa mu do očí. Už som chcela niečo povedať, no zazvonilo a toto bola posledná siedma hodina. Cestou domov som dohnala Peta
Pete, čakaj!- kričala som. Otočil sa a potom ma počkal. Bežala som za ním.
Áno? - opýtal sa
Kde je ten portál? Prosím povedz mi to-
- Chceš to vedieť?- spýtal sa. Kývla som mu hlavou - Vieš kde je hrad Arianine utrpenie?- spýtal sa
- Hej, tam na tom kopčeku- povedala som dosť komicky
- To je skôr hora, ty kopček- napomenul ma s úsmevom - uvidí ho vraj iba ten, kto má niečo s devätnástou dimeziou niečo spoločné- povedal
- videl si ho?-
-Iba záblesk-
-Wow-
-No, ja už padám. Nechceš odkopnúť domov?- spýtal sa zdvorilo. Pousmiala som sa
-Pozornosť by neuškodila- tak sme šli spolu domov. Býva pri mne, vlastne tam je iba zastávka. Býva ďalej, vlastne ani neviem kde. Cestou sme sa rozprávali....o všetkom. O našich zážitkoch, o Temnej tvári, o rodičoch, akí môžu byť zlí a tak. Už som bola pri dome a tak sme sa rozlúčili. Chcela som si otvoriť dvere, ale vtedy z tadiaľ vyšiel nejaký muž. Mal hnedé vlasy, zelené oči, hnedé sako a červenú kravatu. Keď som naňho pozrala, zimomriavky mi prešli po chrbte. Ten jeho pohľad.
-Ch, dcéra blázna- zasmial sa a s rehotom odišiel- Otrávená som vošla dovnútra a tam sa rodičia znova hádali.
-Čo sa stalo?- spýtala som sa potichu
-Tvoj otec zase tvrdí, že on je Temná tvár- vrieskala na celý dom. Ešte mi zimomriavky z toho chlapa nestihli odísť a už mi nabehli ďalšie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár