O čo sa to vlastne ľudia snažíme - Kapitola č.1

Je ráno, krásne teple letne ráno, a dievča, ešte dolámané zo spánku kľačí na posteli a pozerá sa von oknom na každý detail na ktorý uvidí.
Samozrejme by videla viac keby sa jej chcelo isť pre okuliare ktoré ostali v kúpeľni na poličke. No okuliare niekedy nevedia ukázať to čo by sme mali vidieť aj keby sme boli slepý...
„Konečne sobota, čo by som ja dala za to, aby bol každý deň ako sobota“, hovorí si dievča len tak pre seba keď sa pozrie na hodinky a mala ručička stoji presne pod veľkou jedenástkou.
„Liaaa? už si hore? Máš tu raňajky...“, počula ako na ňu kričí mama spoza dverí.
A tak sa rýchlo obliekla, otvorila dvere do nového dňa, popriala všetkým dobre ráno a pomaly zjedla všetko čo mala na tanieri.
Všetko bolo v poriadku až kým nezazvonil telefón. Vôbec nevedela čo ma robiť keď počula v telefóne hlas svojej triednej učiteľky s prosbou aby dala telefón mamke. „Čo jej šibe keď vola v sobotu doobeda?“ v duchu si pomyslela Lia, „čo asi tak môže chcieť?“ utekala rýchlo k druhému telefónu zdvihla slúchadlo a počúvala:
„Dobrý deň tu je pani Polačková, triedna učiteľka vašej dcéry“, predstavila sa a Lia už v tom hlase vedela čo bude nasledovať. Pokračovala...“Ja, volám vám aby som vám oznámila že vaša dcéra je síce najlepšia žiačka v triede no do školy chodiť musí“
„Aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa hups “, zakryla si Lia ústa rukou. Ako mohla byt taká hlúpa. bol to len jeden deň to áno, ale nemusí hneď triedna volať domov.
„Prepáčte pani Polačková my sme boli odcestovaný “
Lia s vypleštenými ocami pozerá a čaká čo bude ďalej. vedela že mamka kvôli nej klamala, no
problém z toho bude veľký a najhoršie bude povedať pravdu kde naozaj bola a s kým.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu