Keď je večer tma, pouličné lampy nám dávajú svetlo, bez ktorého by jeden sám človek nikdy neprežil. ale keď ma človek človeka, ktorý je mu dostatočne blízko na to aby sa ho mohol chytiť, nepotrebuje ani svet, ani svetlo.
Keby som sa mala zamyslieť nad otázkou či je potrebne zamýšľať sa nad životom, určite poviem že ženy občas viac premýšľajú ako konajú. Či som správne oblečená, či vyzerám dobre v akejkoľvek hodine, vždy sa chceme páčiť mužom. A mame radi keď sa páčime. Každá žena sa občas na niečo hra, len aby upútala pozornosť tých druhých. A ja tiež nie som výnimkou.
Keby som mala napísať niečo čo mňa vystihuje tak určíte napíšem, že som zaľúbená po uši do človeka, s ktorým som už prežila niečo na čo nezabudnem. Ten chalan to vie a predsa nič nepovie. Načo slova? Skutok na ktorý sa tak ľahko spomína, na tu chvíľu ktorú mam pred ocami každý deň, každú hodinu, či minútu. Len premýšľam, čo by bolo keby som spravila v tu chvíľu niečo iné...
Ľudia mi hovorievajú : ´´Príde druhy, bude lepší´´
No ja nemám ten pocit, keď človek s ktorým som bola tak krátko mi dal niečo čo mi nedal za 15 rokov žiadny iný. Že človek ktorého som spoznala a hneď vedela že ho milujem mi teraz nedá spávať, lebo mam pocit viny. A strach že som ľúbila, ľúbim a aj budem ľúbiť a predsa zbytočne. Potrebujem lásku, tu istotu, že máš niekoho na koho sa môžeš spoľahnúť, zabudnúť aké to bolo predtým, skôr rozmýšľať aké by to mohlo byt a čo všetko preto dokážem urobiť.
To spomínanie ma mučí až niekedy nevládzem a rozplačem sa ako malé dieťa, keď mu vezmú nejakú hračku, s ktorou zaspáva, s ktorou sa každý deň hra a s hračkou, ktorú by nevymenil ani za 10 lepších hračiek.
To všetko pre mňa znamená Rasťo. Človek, tak dobrý a úprimný. Nepriehľadný ako ma byt, aby žiadne dievča nemohlo vidieť že fakt čo robíš a hovoríš je to čo chceš a potrebuješ. Ja niečo také nedokážem, lebo keď ja viem, že ho milujem, vie to najprv on a až potom všetci ostatný.
Ubehli 4 mesiace čo sme sa naposledy bozkávali. teraz zrazu hop 4 mesiace sú preč. ja som konečne pocítila jeho pery na mojich, ale aký to malo zmysel, keď na druhy deň, alebo o dva nepríde, čí nepozdraví? Že som si to mala vychutnať, stalo sa. No radšej zabudnúť ako nebozkávať ho každý jeden deň...musím ho cítiť, musím sa vedľa neho smiať, učiť sa s nim, čí len držať ho pevne za ruku.
Ale nie. To čo sa stalo, bolo niečo čo nepovažoval za niečo skutočné. Lebo to bolo len par bozkov, ktoré som ja vtedy dávno dala niekomu inému. To je to čo najviac ľutujem, že som urobila vec, ktorú mam v hlave a nezabudnem, že vtedy som mala dávať pozor na to čo robím. Lebo ja sa viem ovládať, dokážem kontrolovať seba i ľudí okolo mňa, no regulovať chute sa mi nepodarilo.
A tak žijem, dýcham no mam pocit, že to nie som ja. Lebo nemám človeka, ktorý je pre mňa ako vzduch či voda. A keď sa cez deň pozriem z okna, vidím stále len domy a ľudí čo chodia okolo. Keď sedím večer na lavičke a svieti na mňa jedna z lámp, cítim sa akoby ona sama zo mňa brala moje svetlo. Moja duša vyhasína, lebo ju nemám komu ukázať a moje srdce umiera, lebo ho nemám komu darovať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
neboj, bude lepsie...raz