Hodiny odbíjali osem hodín večer a pred trištvrte hodinou sem dorazil on, kamarát nedocenený, intelektom predurčený na právnika a či inú, budúcnosti skresľujúcu profesiu. A hnalo ho prežitie, no i tak som si povedal; reku bude mi priateľom a dám mu ruku a objímem ho. Na otca tvrdí, že sa nepodobá, no aj keď bez plášťa, strany mení, ako sa hodí.
No to je v poriadku, tak vyzerá môj priateľ. Lebo.
Do krvi, keď sa rozplačem, srdce mi dá, možno lebo vie, že inak, ostal by sám.
A smy čo som prežíval tú noc, čo on u mňa bdel. neriešil som iné. Len krásu zajtrajšieho dňa, keď si sadmeme za počítač a budeme si odpúšťať chvíle, keď sme si dávali pozor jeden na druhého. A ten ďalší deň bol úplne rovnaký.
Vtedy, v to ráno o ktorom píšem, pustil hudbu, ktorá mi znela v ušiach a znie mi dodnes. Mám ťa rád a ďakujem. Ďakujem je kľúčom k šťastiu a na to zabúdam. Tri krabičky cigariet môžem vyfajčiť a on ma i tak zjebe, ako to posledné hovno.
Ja ti neviem človeče, čo je lepšie -
či keď človek, "humanoid", stará sa o teba a či keď podá ruku a potom zťažka sa pozdraví, keď ťa zočí na ulici.
Každopádne, zobúdzal som sa s chuťou, zabiť ho a usmiať sa. Poliať si jeho krvou svoje hnáty, napiť sa z kalicha a odgrgnúť si.
Cítiť jeho život, život priateľa na svojom tele, ako sa míňa...
Niet lepšieho pocitu, ako keď sa vyznáš zo svojich skrútených a znivočených emócií, neznámemu svetu, ktorý aj tak poznáš. Odpusť a nebude ti odpustené.
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár