Mama hovorila, že vraj spadol pri futbale, ale to s tou bundou mi prišlo viac pravdepodobné. Od toho zlomenia bol a je, ešte stále pokrivený. A predstav si, drahý čítajúci, aj taký si našiel frajerku. A celkom peknú. Volá sa Hanka, jeho sesternica z druhého kolena. Raz som ich dokonca videl na dvore, keď som zahrabával zosnulého Cyrilka, moje morča, na pieskovisku pred vchodom.
Rudo sa tam s ňou bozkával, blúdil rukami v zakázaných uličkách a Hanke sa to asi nepáčilo, lebo mu svojou bielou rúčkou natiahla takú facku, až sa mu spustila krv z nosa. Rudo jej neostal nič dlžný a vrátil jej. Ten náraz na jej porcelánovú tvár musel byť ozaj silný, lebo od tej chvíle sa mi zdal nejak viac pokrivený.
Spustil sa krik, ale Hanka bola ticho. Rudo jej vykričal rôzne tituly, ktoré som dovtedy nikdy nepočul. Ako pes, podľa tónu hlasu, usúdil som, že nebudú ničím blízke chvále a že najrozumnejšie bude, vytratiť sa do najbližšieho kríku. Tam som sa cítil v bezpečí.
Hanka mala slzy na krajíčku a keď sa jej už spustili po lícach, pekne odrážali svetlo, ktoré jej svietilo na modrinu pod okom, ktorá sa každým mojím žmurknutím menila na čierninu a neprestajne sa zväčšovala.
Rudovi nebolo nič, utrpela len jeho hrdosť. Keď sa vykričal, Hanka k nemu podišla bližšie, chytila ho za ruku a priložila si ju na líce, kde expandovala modrina. Rudo sa len usmial, a len jej povedal “Aj tak ťa ľúbim” a ona povedala, “veď aj ja ľúbim teba” a potom sa objali.
Z okna na mňa zakričala mama, vraj už je pozde a mám ísť domov. Rudo a Hanka si ma vtedy všimli, no ja som bol na nich príliš rýchly. Vbehol som do vchodu a až vo výťahu som si spomenul, že Cyrilkov hrobček ostal nezakopaný a dúfal som, že zajtra pred školou ho ešte stihnem zahrabať.
Na druhý deň som na pieskovisku videl Ruda, ako venčí svojho psa. Pes mal v ústach telo môjho mŕtveho Cyrilka a Rudo nad ním len stál a usmieval sa. Neviem, zas sa mi len zdalo, že ho nejak pokrivilo. Asi ním ten pes trhol, alebo čo.
Odvtedy som pre istotu so sebou nosil do školy švajčiarsky nožík a odchádzal som z družiny vždy posledný. Rudovi som sa takto pekne vyhýbal, až kým som sa mu nevyhol a on mi vyťal tak, ako vyťal aj Hanke, akurát ja som mu ruku nechytil, nepriložil som si ju k lícu a ani som ho neobjal.
A potom prišiel na rad Rudo. Vedel som, že to je on, lebo pokrivene pokrikoval na moju mamku, keď išla z nákupu podobné tituly, akými obdaril aj svoju sesternicu z druhého kolena, Hanku. Bol som už trochu starší, mal som asi osemnásť. Rudo vyzeral stále tak isto ako predtým, papek v otcovej vetrovke, akurát viac ošúchanej.
Išiel som vtedy z kostola, keď mi mamka volala, čo sa stalo. Chytil ma amok, aj keď to bola vlastne láska, lebo bol môj blížny a ja som ho miloval. Teda aspoň tak som si to mal vysvetliť podľa toho, čo nám hovoril pán farár, keď nám prechádzal prstami ruky medzi vlasmi, kým sme mu ako miništranti, skladali rúcho po omši.
A takto milujúc, bol som už väčší ako on, chytil som Ruda pod krk a spýtal sa ho, prečo nechal svojho psa, zjesť mi mŕtveho Cyrilka. Rudo si na nič také nepamätal a tak som sa mu to láskyplne snažil pripomenúť päsťami. Keď som prestal, on si spomenul a ja som zabudol, rozplakal som sa a on sa zvalil na zem. Nehýbal sa. Jemne som doňho zakopol, niečo zachrapčalo, ale nebola to moja noha v čiernej steele. Muselo to byť Rudove rebro, lebo ho začalo dusiť a nejak veľmi sa chytal na hrudi. Ako milujúci svojho blížneho, uznal som, že z neho ospravedlnenie nedostanem ja a určite ani moja mamka a veru, ani Hanka, a tak som sa klusom pobral domov.
K večeru som ležal v posteli, keď som zbadal na strope blikajúce modré a červené svetlá, ktoré mi do izby vnikali cez okno. Pozrel som sa cezeň a uvidel sanitku, policajné auto a pohrebákov, ako stoja okolo miesta, kde som nechal odpočívať Ruda. Zazdalo sa mi dokonca, že pri nich stojí Hanka, ale nedával som tomu nejakú váhu a s jemným úsmevom som sa uložil na kľudný a ničím nerušený spánok.
Na druhý deň ma zobudil zvonček. Bolo päť hodín. Počul som, ako mama hovorila, “poďte za mnou, je tu v izbe”. Dva kroky a bum, niekto mi nezmyseľnou silou rozrazil dvere do izby. Rozlepenými a zaškamrenými očami som zaostril a uvidel dvoch chlapov v zelenom oblečení. Myslel som, že sú to moji kamaráti, ale potom som počul vzlyky mojej mamy a po skutočnom zobudení som zistil, že to sú páni policajti. Nemal som vôbec priestor na to, aby som mohol nejak zareagovať, pretože ako som si to uvedomil, už na mne jeden z nich ležal a zakladal mi putá. Jeho kolega si zatiaľ fotil moju esteticky naaranžovanú izbu a hlavne čierny zlomený kríž v bielom kruhu na červenom pozadí. Asi bol tiež fanúšikom ako ja.
Ako som sa neskôr dozvedel, suseda vraj videla ako Ruda kope niekto, kto nemá na hlave žiadne vlasy a ja som bol zo sídliska jediný, na koho sedel tento popis. Keď sa ma psychologička pýtala,prečo moja mama tvrdila, že ako malý som zlomil svojmu morčaťu väzy, odpovedal som že vraj zo zvedavosti. Neviem, veľmi si to už teraz nepamätám.
Ale viem jedno, nikoho nezaujímalo, že Rudov pes mi zjedol nepochované morča a že Rudo nadával mojej mame.
Každému to bolo jedno a vraj som sa správal neadekvátne.
Milujúc svojho blížneho som si povedal, teraz prišiel rad na Mňa.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
muaykelo
29. 11.novembra 2017 21:58
Super!
Napíš svoj komentár