Z ulice bolo vidieť, ako vychádza zo vchodu. Neponáhľal sa a augustové slnko mu príjemne hrialo chrbát. Raňajšie nie je až také horúce.
Záľubou preňho bolo zbieranie zrazených zvierat z cesty. Raz sa do toho tak zažral, až prešiel celou cestou k maďarským hraniciam. Nebolo to ďaleko, no chôdzou to kľudne mohlo trvať aj dva dni. Takou tou pomalou, pri ktorej každý krok znamená niečo nové. Uvedomil si to až, keď sa na jeho totožnosť pýtali v preňho neznámom jazyku.
Tento krát mal znova so sebou igelitku z jedných malých potravín. Pri nich často nachádzal prepchaté kontajnery, v ktorých mohol do sýtosti hrabať, až kým sa nevyčerpal. Robil to po zotmení. Keď išiel vyhodiť to, čo v anglicky hovoriacich krajinách nazývajú „roadkill“. Vtedy bola malá pravdepodobnosť, že by ho pri tom niekto prichytil a teda, mal ako-tak voľnú ruku.
V kútiku duše vedel, že ho ľudia majú za čudáka, no aj napriek tomu sa mu vždy na ulici pozdravili. Bolo postavičkou svojho mesta a táto malá sláva mu spôsobovala úsmev na tvári. Toto leto, keď augustové slnko hrialo intenzívnejšie, jeho kyslastý poch zvýrazňoval sladký odér odpadkov, ktorým zaváňal. Vtedy nebolo možné, vyhnúť sa mu. Ak ho aj niekto nevidel, vedel, že ho aspoň cítia. Malá, všade prítomná entita. Božstvo, ktoré o sebe vytvoril. Nenazvali ho inak, ako Kráľ. On sám na svoje meno už dávno zabudol. Bol predtým Jožo? Peťo? Možno mal vznešenejšie meno, ako napríklad Karol. Ba raz uvažoval aj nad tým, či nie je ženou. To by sa kľudne mohol volať Anna, alebo Lucia. Hlas, ktorý počul, keď rozprával, mu v hlave znel až príliš hrubo na ženský, no na druhú stranu nebol hlúpy a vedel, že vlastný hlas znie človeku skreslene.
*****
„Mali ste niekedy nejaké podozrenie?“
„Prečo by som mal mať? Každý jej veril.“
„Vy tiež?“
„Mal som na výber?“
„Prečo mi neodpovedáte normálne?“
„Odpovedám to, čo mi prvé príde na rozum. Koľko krát v živote je človek vypočúvaný...“
„V papieroch vidím, že u Vás to nie je prvý krát.“
„Práve preto...“ Zaváhal, „ukracujem o to ostatných, tak nech si to užijem aj za nich.“
„Odbočili ste od témy a len to komplikujete.“
„Nič mi nemôžete.“
„Doba sa zmenila, my môžeme všetko.“
„Čítali ste veľa Orwella.“
„Neviem kto to je.“
Zneistel. Videl, že mu hľadia priamo do očí, aj keď tváre im vôbec nebolo vidieť. Do očí mu spoza nich svietila silná žiarovka, ostrá ako biela farba čerstvo napadnutého snehu. Ledva rozoznával ich siluety – jedna bola ženská (tá sa celý čas ani nepohla) a druhá bola mužská, viedla výsluch. Alebo ho viedla tá žena, on ho len vykonával. Nemohol to vedieť, nevie to ani teraz.
„Tak teda,“ výsluch pokračoval, „ako to bolo s tou ženou?“
„Vravím Vám, poznal som ju len pár minút. Aj to len jej siluetu.“
„Pýtal som sa, či ste mali nejaké podozrenie.“
„A z čoho som ju mal podozrievať? Zo samovraždy?!“ Zaťal päste, už to nevydržal. Buchol nimi do stola a ženskú siluetu myklo.
„Povedzte mi, bijete ženy?“ Ľadový hlas neznámej ženskej postavy sa mu dostal pod kožu na chrbte. Cítil, ako sa mu tá otázka zarezala cez miechu až do mozgu a pomaly sa pretkávala všetkými nervami v tele.
„Stôl nie je žena.“
„Bijete ženy? Pociťujete pôžitok, keď sa nemôžu brániť, keď im prikladáte chladnú čepeľ na krk, alebo keď ich dusíte, pritláčate palec pod čeľusť a tlačíte až kým im v pľúcach neostane úplné prázdno?“
„Chcete ma vzrušiť? Za to, že som poranil stôl, toto si ozaj nezaslúžim.“
*****
Malé auto zastalo pri ceste, keď po nej prechádzal s dopoly naplnenou taškou. Asi desať metrov pred ním.
Dve líšky, jedna malá mačka, ježko (aspoň to čo z neho ostalo) a noha akéhosi neurčitého stvorenia, pravdepodobne prerastený potkan, alebo dieťa.
V tom teple bolo vidieť, ako sa smrad z tej tašky vyparuje. Preto si myslel, že auto, ktoré zastalo, zastalo kvôli tomu. Čakal, že vodič vystúpi, príde k nemu a jednu mu vrazí. Nebolo to neobvyklé pri práci, ktorú vykonával. Aj keď neviem, nech posúdi čitateľ, či sa to prácou dá nazvať.
Žena malej postavy si otvorila dvere spolujazdca. Spoznal jej pohlavie, lebo mala vlasy v cope a ruka, ktorá dvere otvorila, bola útla. Nik nevystupoval. Ani vodič, ani žena vedľa.
Jej ľavá ruka sa zjavila ako silueta medzi nimi dvoma. V ruke držala niečo, čo sa podobalo na zbraň. Priložila si ju k hlave a vystrelila. Žiara z hlavne osvietila vnútro auta, no tvár šoféra ostala ukrytá. Krv z pravého spánku ženinej hlavy vystrekla cez otvorené dvere a jej bezvládne telo sa po nej potom z auta vykotúľalo. Auto cúvlo, prudko zabrzdilo, aby sa dvere spolujazdca zabuchli a odišlo predpísanou rýchlosťou ďalej do neznáma.
Stál tam, kde sa zastavil a tašku s mŕtvymi zvieratami zvieral v ruke. Nevedel, ako sa v takej situácii má zachovať. Ešte sa mu nestalo, aby videl samovraždu naživo. Po asi dvoch minútach nehybnosti precitol a odhodlal sa k žene priblížiť. To, čo zostalo z jej hlavy ho zaskočilo. Bolo toho dosť, aby sa dala identifikovať. Zbraň musela byť malého kalibru, lebo z ľavého spánku jej chýbal len kus, tak isto aj líce mala len trocha spálené od pušného prachu. Oči mala zavreté, ako keby spala. Chvíľu sa pristihol, ako rozmýšľa nad tým, či by ju vedel spratať do tašky medzi ostatné mŕtvoly, no v momente túto myšlienku zavrhol. Bola nepodstatná. V tejto situácii je treba zavolať políciu. Alebo záchranku? Možno požiarnikov. Do pekla, veď on vlastne nemá telefón, tak ako niekoho zavolá. Ak by zakričal, možno by ho niekde počuli.
Skláňal sa nad mŕtvou, aby jej prehľadal vrecká. Či náhodou nejaký telefón nemá ona. Mala. Starú tlačidlovú Nokiu, ktorá bola pár minút pred vybitím. Naťukal do nej číslo 112 a ohlásil udalosť s takou noblesou, akú len zo seba dokázal vydolovať. Trvalo len polhodinu, kým nedorazilo policajné auto. Zaistili ho a tašku mu vzali. To ho nahnevalo a rozhodol sa, že bude tak nepríjemný, ako mu to len jeho dobrosrdečná povaha dovolí.
*****
„Takže ja sa týmto vlastne živím.“
„Nikde nemáte uvedeného žiadneho zamestnávateľa. Poberáte podporu?“
„Kto by ma mal podporovať? A v čom vlastne?“
„Nebuďte blázon. Povedzte mi, prečo ste sa ocitli na mieste činu a ako je možné, že táto žena sa údajne zastrelila pred Vami?“
„Zabudli ste na auto.“
„Hej, auto zastalo pár metrov od Vás. Neexistuje, že by si Vás nevšimli a z toho vychádza, že ste im boli ukradnutý.“
„Áno.“
„Myslíte si, že to je normálna situácia?“
„Nemyslím si, že to je normálna situácia. Myslím si, že ak si niekto chce siahnuť na život, nie je to normálne.“
„A je normálne, že chodíte pri cestách a zbierate z nich mŕtve zvieratá?“
„Robím tým niečo zlé?“
„Normálne to teda nie je.“
„Hej. A ešte k tomu bijem ženy a samovraždím ich.“
„Ste vo vážnej situácii. Logika odporuje všetkému, čo ste doteraz povedali.“
„Ako dlho ste v službe?“
„Ja sa tu pýtam.“
„A ja odpovedám.“
„Neodpovedali ste mi ešte na nič dôležité.“
„Všetko čo som povedal, je dôležité. Kde mám tašku?“
„Dostanete ju naspäť.“
„Kedy?“
„Keď Vás pustíme.“
„Vidíte? Už mi odpovedáte...“
„Nehrajte sa so mnou!“ Ženská silueta sa zachvela. „Ako vyzeralo to auto?“
„Malé Daewoo Tiko. Pistáciovo zelené, pravdepodobne je zvnútra zakrvavené.“
*****
Z polície odišiel niekedy po polnoci. Výpoveď musel podpísať a kým ju spísali a prekontrolovali, trvali minúty a hodiny celú večnosť. Nikam sa neponáhľal, ale čakať sa mu na to nechcelo. Najviac ho trápila taška s mŕtvolami. Vedel, že ráno prídu pre odpadky a cestou domov sa ešte pri nich chcel zastaviť. Tento krát išiel skratkou, ktorú dávno nepoužil. Viedla cez sídlisko pri námestí, ktorému sa vyhýbal. Raz ho tam zbili a bola to preňho ozaj nepríjemná spomienka. Teraz však pociťoval obrovskú únavu a toto bol jediný spôsob, ako sa čo najrýchlejšie, dostať domov. Sledoval každý tieň a myklo ním pri každom ostrejšom zvuku. Šlo mu predsa o život, čo ak aj jeho niekto zasamovraždí.
Ku kontajnerom dorazil pomerne rýchlo. Skratka teda fungovala podľa očakávania. Z igelitky vysypal mrciny, ktoré sa už začínali rozkladať po horúcom dni strávenom v plastovej taške, poskladal ju a vložil do vrecka. Kontajnery neponúkli nijakú korisť, trocha ho to zamrzelo, ale kvôli únave to nijak navonok neprejavil. Už išiel domov. Cestou si spieval a snažil sa zaspievať takým tónom, aby mu hlas v hlave neznel skreslene a aby vedel určiť, či je mužom, či je ženou a aký hlas to teda má. Potreboval uzavrieť ten deň nejakým zistením, keď nejasnosti sa mu len kopili a neodsýpali.
Doma si zložil oblečenie na zem. Sladkastý zápach z oblečenia sa mu pohrával s čuchovými bunkami a snažil sa z neho rozlúštiť každý jeden prvok, ktorý ten zápach mohol vydávať. Tam to bolo skazené mäso, inde zas detská plienka. Raz zacítil levanduľové mydlo, potom sa však opravil a určil, že mydlo bolo nakoniec len skazeným šalátom. Táto dúha vôní ho príjemne uspávala. Dokonca ani nepotreboval vedieť, prečo sa žena “zasamovraždila” a čo sa vlastne stalo v onen deň.
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
sianagirl245
30. 8.augusta 2018 22:58
mne sa to páči ale nechápem má to pokračovanie ešte?
Napíš svoj komentár