Keďže som nenašiel žiadne huby, automaticky som nestretol ani nijaké víly. Tento cieľ ma vohnal do neďalekej dediny. Jediná dedina tu na okolí, ktorá má krčmu. Každá má kostol, ale svätostánok má len tá jedna.
Práve začala jeseň.
Auto nemám a tak som sa vybral na pešo.
Nebo sa zmrákalo a na to, že bolo sedem hodín, viditeľnosť bola na úrovni. Určite bola lepšia, než keby som sa teraz z krčmy vracal.
Blížil sa dážď, no to nie je dôležité. Vlastne dôležitá nie je ani moja cesta do krčmy...
Tak teda, stál som vo dverách,
celý nepremoknutý, lebo vonka nepršalo, a hľadel som na bar. Videl som len jeho siluetu. Mohol by som odprisahať, že mračná na nebi, je len dym z mojej krčmy. Už už som čakal, že z dymového mraku zaprší.
Prisadol som si k Ujovi Ferovi. Je to miestny filozof, ktorý má stále pravdu. Viete, sú ľudia, ktorí toho za sebou majú veľa a nechcú mať za sebou nič. Preto sú ticho. Potom sú tu ľudia, ktorí za sebou nič nemajú a tak za sebou niečo mať chcú. Tí hovoria veľa. Ujo Fero patrí k tým druhým. Preto je filozofom. Hovorí, že v onej a hentej situácii, by sa zachoval tak a onak. Ale keď sa naňho pýtam, nikto ho nikdy nevidel. Existuje vôbec?
Pri bare som si dal natočiť jedného ležiaka a keď som ho dopil, objednal som si aj druhého. Víly sa stále neobjavovali.
Krčmára som poprosil, nech mi naberie z pivka aj do fľaše, nech mám na domov. Keď som mu vyplatil, rozrazili sa dvere.
Je to klasika - do miestnosti vkročila plavovlasá slečna so zmyselnými perami a tak ďalej a tak ďalej. Ó, Bože! Ale tie nohy!
Samozrejme, ako to už v rozprávaniach býva, mohla si ku mne prisadnúť, mohla sa mi hneď pozrieť do očí a pocítiť tam lásku.
Tu to však možné nebolo, lebo pre ten cigaretový mrak bola obmedzená viditeľnosť. Jediné,
čo mohla vidieť, boli moje nohy. Teraz mi napadá, asi preto si neprisadla...
Uložila sa do boxu, hneď pri dverách. Poznáte to. Sadla si tak, aby mohla vidieť na telku v rohu miestnosti. Patrila k tým vílam, ktoré majú rady futbal a studené pivo. Zašednuté tenisky na jej nohách už boli nie raz vyzuté a obuté. Nie raz zavadili o prah Jana, Peťa, Maja, Maťa a iných. Bola
to tá pravá na tento večer. Lebo s ňou je každý chlap sám.
Mal som dosť a jej pohľad som na sebe necítil. V tejto chvíli si už jej oči museli privyknúť na onu hmlu v pohostinstve a teda, pravdepodobne som jej bol ukradnutý. Svet vie, že som chcel kričať. Ale v telke hral obecný tím, takže svetu to bolo jedno.
Pomaly som si vzal napustenú fľašu od krčmára a poberal som sa ku dverám. Z náprsného vrecka na košeli som si vybral cigarety a jednu si pripálil. V tom som to ucítil. Pozrela sa na mňa. Bolo však už pozde na moju reakciu, pretože moja noha už prekročila prah krčmy. V duchu som bohoval.
Ale víla vybehla za mnou. Bola presne taká, ako som si nepredstavoval. Výrazné lícne kosti, malé, ale veľavravné pery a oči, ktoré vidia všetko.
Vtedy som pochopil tie tenisky.
Vypýtala si cigaretu. Dal som jej ju bez slova. Vraj či s ňou počkám, kým ju dofajčí. K Ujovi Ferovi nechcela ísť pre cigaretu. Vraj veľa vie. Pousmial som sa a ponúkol ju z piva. Odpila si. Nie decentne. Sviňa, skoro pol fľaše!
Ale tie nohy!
Jasné, že som jej odpustil. Dokonca som ju zavolal ku mne domov. Odmietla, ale tak, aby som mal ešte nádej. Aj by som napísal že ako, ale také slová sa nejak ľahko zabúdajú.
Pobral som sa domov a dýchal cestou čerstvý vzduch.
Keď som bol pri chate, spustil sa dážď a ja som počul tľapkanie na mokrej ceste. Bola to víla z krčmy v teniskách.
-"Celý čas za tebou utekám. Nepočul si?"
-"Nie. Čo si chcela?"
-"Ešte jednu cigaretu."
Ostala u mňa. Premočené tenisky si nechala pri dverách, kde na ne sálalo teplo z krbu. Bola to pekná noc.
A pane Bože! Tie nohy!
Keď som ju ráno vyprevádzal, vzala si ešte pár cigariet na cestu. Mohol som ju ísť odprevadiť, ale ja nie som z tých. Ba ona to brala ako samozrejmosť.
Keď sa obúvala, všimol som si, že tie šedé, špinavé tenisky sú ráno biele. Všetku špinu z nich zmyl včerajší dážď. Bol to zvláštny pocit.
Nalial som si z fľaše s pivom. Celú noc bola na stole pri rozpálenom krbe, ale mne to bolo jedno.
Dnes asi pôjdem do hory zas.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
antifunebracka
24. 9.sept. 2017 18:35
Dobre píšeš, sakra!
Napíš svoj komentár