Všimol som si, že ju nesledujú len moje oči a tak som si povedal, že ju oslovím. Poprosil som čašníčku o účet, vyplatil som a pomalým krokom som vykročil k čiernovlasej kráske.
Ako som sa k nej približoval, bol som od nej približne 6 metrov, začul som za sebou kroky. Nedalo mi to a obrátil som sa. To, čo som uvidel, vyvolalo vo mne hrôzu.
Kráčal za mnou chlap. Hlavu mal veľkú ako moja dlaň, nemal krk, no telo mal dva krát také, ako som bol ja. A to je, pri mojich sto kilách, čo povedať. Nebol to však tuk, čo ho robilo masívnym. Boli to čisté svaly, možno väčšie ako vidíme na gréckych sochách, pravdepodobne aj menej prirodzené, no o to viac zastrašujúce.
Tými svalmi zastrašený, otočil som sa doprava a vykryl to, akože cestou na verejné záchody. Pri tete za okienkom, ktorá vyberala poplatky za toaleťák, som sa otočil, aby som videl, či hlavohruď skutočne smeruje za objektom mojej platonickej lásky. A smerovala.
Čiernovlasá Lolitka sa otočila na na jeho zvučné "ahoj" a ja som vedel, že dnes moja nebude. Keď som sa prizrel bližšie, zbadal som, že okrem krásnej postavy a nohavíc značky Lonsdale, má aj značkovú tvár. Určite som nechcel brániť romániku na korze, no zaujímalo ma, odkiaľ sa asi poznajú.
V tom som si uvedomil, že pred sebou žieňa tlačí detský vozík a veci mi začali dávať zmysel. Povedal som si, "Veď to decko nemusí byť jeho," no pravda sa ukázala byť celkom iná, keď sa z vozíka vystrčila svalnatá, hrubá ruka, ktorá začala mávať doprava a doľava, kým jej nádherné žieňa nepodali cumeľ.
"Človeče," povedal som si, " to neexistuje pekná ženská, ktorá nemá decko a nejakého chlapa? Slobodné ženské vymreli, alebo sa stali matkami už v trinástich." Treba pochopiť, že v texte sa to zdá dlhé, no určite všetci poznajú, keď im v hlave za sekundu prehrmí milión úvah. "Svet je divný. Ľuďom jebe," pomyslel som si, ako každý, "všetci sa s niekým dajú dokopy, namiesto toho, aby čakali na mňa."
Určite, keď odchádzali aj so svalnatým deckom do najbližšieho "fitcentra", mal som hlave kadejaké úvahý, no najpodstatnejšia bola táto posledná.
Sebecky som uvážil, že ona, mladá čiernovlasá mamička, ma nie je hodná, a pobral som sa do kaviarne, kde som predtým sedel.
Aj keď som tam sedel sám, mal som aspoň čas, rozmýšľať nad nespravodlivosťou sveta. Určite sa mi to robilo ľahšie, ako keď by som sa o tom s niekým mal rozprávať, nie to, ešte kvôli tomu čokoľvek robiť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
25. 8.augusta 2016 16:53
Much narcis
Napíš svoj komentár