Kurva!-povedala som si v duchu. Musela som sa uvoľniť. Ach,či mi nadávanie pomáha. Hneď som sa cítila lepšie. Chrbtom ruky som zotrela slzy,ktoré sa už ako inak valili z očí. Asi mám pokazené dvere na očiach, pomyslela som si, stále sa mi z nich hrnú slzy. Mám pocit,že plačem každý deň. Kde sa stala chyba?
Mala by som sa na všetko vyjebať. Pracovať na úrade,o štvrtej si doma vyložiť nohy na stôl(ktorý som si vlastne ani zatiaľ nestihla kúpiť, a to už bývam vo Valencii päť rokov!) s krígľom piva v ruke a nemať zodpovednosť za dvadsať detských životov.
Dnes mám opäť jeden z mojich „vyjebemsanato“ dní. Vraj je to v mojej profesii normálne. Predsa len,všetok stres s človekom zamáva. Ale mám pocit,že v mojom prípade je týchto dní stále viac. Nezničila som si život??
„Pani doktorka, Antoniovi sa pohoršilo“, klope mi na dvere sestrička María. Jasné,že sa mu pohoršilo,berie chemoterapiu a je tri týždne po operácií mozgu. A má len dvanásť,ako mu asi má byť?
Nádych.
Výdych.
„Hneď som tam, María“, kričím jej cez zavreté dvere a snažím sa nerozplakať zas.Znovu.Ako som už milionkrát plakala.Tu.Na tejto stoličke.V tejto pozícií. V tomto duševnom rozpoložení.
Tak,už to viete. Som lekárka na detskej onkológií. V detskom pekle. Obklopená ich plačom, zvratkami a beznádejou. Áno,to je to pravé slovo. Ja pracujem v beznádeji. Pre beznádej. Ja som beznádej?Už som sa v tom strácala..
„Čo ťa bolí,zlatko?“pýtam sa malého Antonia. Síce,ťažko povedať či je ešte „malý“. Ja som sa v dvanástich bozkávala s Ricardom Maronim za domom.
Odpoveďou na moju otázku je prevrátenie očí a ťažký vzdych. Nie kvôli rakovine.Ten povzdych bol nado mnou. Nechápem to, mám 35rokov,som v podstate mladá,prečo s tým deckami,do piči,neviem vychádzať? Musím sa to doma doučiť, snažila som sa dať pripomienku môjmu už teraz vyčerpanému mozgu.
Nakázala som sestričke,aké vyšetrenie má malému...ehm,aké vyšetrenia má Antonovi spraviť a rýchlo som sa odpratala preč z izby. Bolo mi na vracanie. Čo som od nich aj ja chytila rakovinu,heh? Výborne, Sofi, aj tvoj humor je absolútne v prdeli...Samozrejme,ak sa niekedy vôbec narodil.
Boli dve hodiny ráno, pokúsila som sa teda zaspať. Samozrejme,že mi to nešlo, pred hodinou som vypila veľké espreso kvôli prípadu šesťročnej Vicky. Jedinou útechou mi bolo,že nádor na pľúcach má len v primárnom štádiu.
Už ma čaká len vizita,prezlečiem sa a možno do hodinky ležím vo svojej vani!-tešila som sa sama so sebou. Aj keď, taká vizita nie je nič príjemné. Obchádzať postieľky s vyplašenými očkami,pokrčenými dušami a perami,ktoré sa zabudli smiať. S ubolenými hlávkami od tisíckrát vypovedanej otázky aký to má celý zmysel. Bez odpovede,samozrejme.
Práve som bola pri Antoniovej posteli(výborne,už som ho nenazvala malý), jeho stav sa cez noc rapídne zlepšil. Antonio bol jeden z mála deciek, ktoré sa tešili aj z tých najmenších úspechov. Teda, to,že opäť raz nepregrcal celú noc,ale sa aj vyspal nie je až tak malý úspech. Pohladila som ho po vlasoch,no a čo,že má dvanásť,aj takí potrebujú lásku. Usmial sa na mňa tým najúprimnejším úsmevom. Nepatrne,tak aby to nevideli jeho „spoluležiaci“ ani sestrička María,ktorá so mnou prechádzala všetkými izbami ma chytil za ruku.Toto gesto znamenalo jediné. Ďakujem. Usmiala som sa na neho(so slzami v očiach,inak to už ani neviem), že teda nie je zač,že som tu pre neho stále.
V tom momente sa mi už ani domov nechcelo ísť. Rozhodla som si kúpiť ďalšie espreso a ešte porozmýšľať nad termínom Viktorovej operácie. Vaňa vydrží.Aj spánok. Opäť mi to všetko dávalo zmysel...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár