Vedľa mňa na starej dotrhanej sedačke s pohodlným čalúnením,patriacej zdravotnému stredisku, sedí asi trojročný Šimon. Nudila som a počúvala som jeho mamu,tak preto viem meno. Šimon je neposedný poklad,no jeho mama si to zjavne nemyslí.Teda to,že je poklad-o tej neposednosti vie. Len za to, že Šimon sedí na tej aj tak hnusnej a špinavej stoličke či čo to je, mu mama dá po riti a nakričí na neho. Ja viem,že to „bác“ ho nebolelo,bolo to fakt s citom,ale na čo po ňom vrieska? Za to,že rozvíja zvoju zvedavosť? Vedľa Šimona poslušne sedí blondie kamarát a nudí sa. Príšerne je to na ňom vidieť. Ale mamička ho spokojne hladká za vlásky a teší sa,akého má vychovaného syna,nie jak tuto kolega Šimonko.
Ďalšie dve blondínky(Hitler by bol spokojný) štebotajúc vychádzajú z ambulancie. (Nikdy som si nevedela predstaviť,ako niekto vyzerá,keď „štebotá“,ale pri týchto princeznách to bolo zjavné hneď.) Sú spokojné,asi im doktorka nepichala „včeličku“. Sú podarené-obe majú tepláčky v rozličných farbách, zakasané až nad pupok,takže vyniknú ich trochu väčšie detské brušká. (Mám čo hovoriť, ja už dieťa nie som, a s tým bruškom na tom nie som až tak odlišne-prekliate ženské hormóny.Áno,musím sa na niečo vyhovoriť.) Niečo si trkocú,ba tuším si spievajú nejakú detskú hitovku. (Modlím sa nech to je Pec nám spadla a nie novinka od Hanny Montany). Je na nich utešený pohľad,preto seriem na Norské dřevo od Murakamiho práve otvorené v rukách, a nenápadne blonďavé slečny sledujem. Teda, podľa výrazu tváre ich mamičky zrejme nápadne,ale mne to vôbec nevadí. No potom zbadám,že taký odporný pohľad nevenuje len mne(zlatá),ale aj svojim dvom dietkam. Lebo je príšerný problém,že kým ich ona oblieka, malé chcú držať v rukách takú blbosť-viete ten letáčik s omaľovánkou,čo dostanete u lekára,ak poslúchate. Preto na nich kričí a prevracia oči,že čo to má doprdele za deti?!
Ja sa pýtam,kde je doprdele materinská láska? Oukej, je zrejmé,že tieto decká nie sú týrané: ani fyzicky,ani psychicky,ani nie inak; vidieť,že sú zaopatrené. Takže im zrejme nič nechýba. Ale..je láskyplný pohľad mamy na dieťa;jej úsmev,čo roztopí aj snehuliaka;objatie,ktoré chráni lepšie ako anglickí vojaci kráľovnú a pohladenie po líčku voňajúce po pomarančoch,škorici a nehe.
Bola som z toho dosť smutná. Že pre ľudí dokáže zovšednieť aj ten najväčší dar. Dieťa. Sme vôbec niečo si vážiť,keď aj potomka berieme ako samozrejmosť?
Takže ešte raz: sedím si tak trochu smutná na tom kusu nábytku,keď sa vtom stal zázrak. Prišla jedna žena,asi tridsať-tridsaťpäť ročná, trochu(dosť)silnejšia a na rukách držala malé decko,mohlo mať tak rok. Stále niečo džavotalo,nerozumel mu ani Kristus,ale bolo tak rozkošné, že vyzeral ako opička. Taký malý krásny šimpanz. A nie,nenarážala som naschvál na primáta kvôli farbe pokožke toho drobca. Áno,bol čierny,ťažko posúdiť či černoško či cigánča, no stále bolo jedno z najkrajších detí,aké som videla. Bolo mi až do plaču z pohľadu,ktorý na mamičku a jej zlatko skoro všetci vrhali(ostatní sa tvárili,že sa radšej ani nepozrú), no úplne ma dojal čin jednej blonďavej princeznej v tepláčikoch s vypuklým bruškom. Kým jej navšetkýchsomnasratá matka nasrato obliekala jej sestru, táto živá bábika podišla k chlapčiatku a dlho sa na neho usmievala. A keď odchádzali, chytila čierniatko za ruku a strašne sa tomu tešila. Vtedy som pozorovala matku chlapčeka a zočila som úľavu v jej očiach. Že predsa ho, že predsa jej syna na Slovensku(v týchto drbnutých mentálnych podmienkach) nie úplne všetci zatratia.
A aj tak najsympatickejšie na malom 12mesačnom človeku bolo,že zabávalo celú čakáreň. No dobre klamem-rozosmialo len mňa a jedno dievča sediace blízko jeho mamy-ostatok nervózne čakajúcich ľudí na krpca s odporom pozerali,niečo v zmysle „no fasa,ďalší neger v meste“. Bolo mi z nich na grc,ale ten malý bol tak smiešny, že som na nich úplne zabudla a vnímala som len jeho a lásku jeho matky. K nemu. K svojmu dieťaťu. K svojej krvi.K niečomu,na čo môže byť vo svojom živote najviac hrdá. K niečomu,čo sa jej v jej živote vydarilo najviac. K niečomu,bez čoho už nie je schopná žiť. K niečomu,čo miluje nepochopiteľnou láskou.
Neviete si predstaviť,akú radosť mi spravila táto komická dvojka. A nielen radosť. Vliali do mňa nádej,že láska predsa len ešte nezahynula..
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár