Bola som znásilnená. Duševne

Chcela by som len pripomenúť niektorým jedincom že ak sa v tomto blogu náhodou spoznaju nech to neberu vazne len ako inspiraciu pre napisanie niecoho pre zmenu prozaickeho.. Dakujem za pochopenie...


Crrrn. Och, to už je ráno? Zobudila som sa trochu skôr, aj keď sa možno zdá, že si to chcem iba nahovoriť a ozajstnou príčinou mojej včasnej čulosti je ten sprostý budík. Ha, chce sa mi smiať. Koho sa tu snažím oklamať. Okno, skriňu. Alebo. Zrkadlo? Je mi jasné, že budík ma nezobudil a to iba preto, lebo nemal ako, jedine, že by mal aj funkciu "spoľahlivé budenie pre nespavých", no dovolím si tvrdiť, že na takúto vymoženosť si budeme musieť ešte chvíľu počkať.
Dnes je vonku ale krásne. Usmejem sa, aj keď sa mi to nedarí. Nevadí, usmejem sa.. aspoň tak, na oko. Stále mi hlavou behá iba tá jediná vec. Bola som znásilnená. Duševne. Ale aj to sa ráta a fyzická bolesť je násobená tou psychickou. Najlepšie by asi bolo keby som začala pátrať v období môjho života asi spred desiatich rokov. Ale dnes to nie je podstatné, lebo môj zdravý rozum mi už nič nemôže vrátiť späť. Dokonca ani ty. A nemysli si teraz, že zase preháňam, pretože tomu tak je. Ale ty s tvojím dokonalým životom v ktorom máš všetko čo len chceš, to nemôžeš a ani nedokážeš pochopiť lebo nevieš aký je to pocit. Každý každučký jeden deň vídať ťa, smiať sa s tebou ,rozprávať sa s tebou o toľkých veciach, ale vždy tak trochu s odstupom. No áno, ja viem, zase si pomyslíš, že tak trochu zveličujem. Ale to teraz vonkoncom nie je dôležité.
Vieš, čo mi stále nedá spávať, vieš, prečo sa len tak z ničoho nič rozplačem, vieš, ako často o tebe rozmýšľam.. ako sa máš, čo asi robíš, rozmýšľam o tom, či si aj ty na mňa niekedy spomenieš, či máš niekde odložené tie listy, v ktorých je kus môjho srdca, niekedy dokonca len tak idem po ulici a prichytím sa pri tom ako mi ťahá zrak k tvojmu oknu, snažím sa zahliadnuť tvoju siluetu, aspoň niečo, chabý náznak. Medzi nami niekedy bolo niečo také, vznešené, niečo, čo sa len tak nevidí, aspoň nie v dnešnej spoločnosti. A potom. Zrazu. Z ničoho nič sa to pretrhlo. Ale nepretrhlo sa to kvôli hádkam, veď s tebou sa ja ani nemám prečo hádať, nepretrhlo sa to ani kvôli tomu, že sa už tak nestretávame, to nie je vôbec zlé, mne to teda výrazne pomáha prežívať deň s úsmevom na tvári, aj keď niekedy nasilu, nepretrhlo sa to ani kvôli iným ľuďom, ani kvôli banálnym veciam, nie, dokonca sa to nepretrhlo ani kvôli môjmu hnevu. Ten dôvod je úplne iný. A tým dôvodom je láska. No jasné. Veď, čo iné by aj mohlo byť príčinou niečoho takého?.. ale toto nie je obyčajná láska.. Keď sa niečo skončí kvôli tretej osobe.. a teraz len tak z ničoho nič.. sa zobudím a uvedomím si toľko vecí. OK. pomyslím si, toto ešte nikoho nezabilo a ja sa nedám niečím takým odradiť. Prečo teda hovorím, že sa to medzi nami pretrhlo? Veď ty to neberieš vážne, ja sa k tomu staviam tak, akoby to tiež nič nebolo, iba také chvíľkové pobláznenie, malé zakopnutie. Oprášim sa a idem ďalej, to sa predsa niekedy stáva. A aj napriek tomu mám pocit, že je to jednoducho iné.
Nevadí. Niekoľkokrát si mi povedala, že plytvám niečím takým ako je láska. Pýtam sa ťa teda. Povieš mi to aj teraz? Teraz, keď sa jedná o teba? Povieš mi, že to nemám jednoducho preháňať, nemám to tak rozmazávať, mám si to nechať pre seba?.. lebo ak áno, asi zošaliem.

 Skutočný príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu