Ak niekde nie si dosť...

Píšem tento článok na objednávku jedného kamaráta a na dôvažok musím dodať, že sa k úvahám na túto tému cítim nepovolaná. Na moju námietku som dostala odpoveď, že aj kritici píšu svoje kritiky pretože nedokážu tvoriť umenie. Takto sa dostal človek, ktorý si nie je istý či dokáže skutočne milovať k písaniu o fyziológii lásky a zdá sa mu ten pokus prinajmenšom smiešny. Kým som si písala len pre seba, bolo to menej zaťažkávajúce, lebo som to nebrala vážne.

Prečo človek prechováva tak málo úcty k osobe, ktorá ho bezpodmienečne miluje? Nevedela som odpovedať, keď si sa ma to pýtal. Myslím však, že práve preto. Takáto zamilovaná bytosť sa roztápa v prstoch, je ako tvárny rozžeravený kov v rukách svojho poloboha. Stráca pevnosť a príjma nad sebou nadvládu. Možno si potom niekoho takého vážiť? Keď sa sám vzdal predstavy o rovnosti a ponúka sa do područia?
Ale skutočne, nie je to aj vinou druhej strany? I keď... možno sa spoliehať na správny odhad zamilovaného človeka v jeho dobrovoľnej omráčenosti? (Pamätáš sa, keď Martin v 15ich skočil zo strechy materskej škôlky, kde ste pofajčievali lebo sa mu zdalo, že vidí Simonu B.?

Skutočná láska prahne po príležitosti dokázať svoju silu. Hneď prvou je vyloženie kariet. Nepochybujem o tom, že i najmocnejší z ľudí sa vtedy cíti zraniteľne. A z jednou z najväčších záhad univerza je tá, že kým jeden človek miluje, až mu to mení povahu a život, druhá strana z toho nevníma absolútne nič. Nechápem ako je to možné.
V horšom prípade na to druhá strana príde priamo po osudnom vyznaní. "Po jeho Milujem ťa skončila všetka sranda, bol príťažlivý až kým sa do mňa nezamiloval. Už to nebol ten nedostupný chlapec, ktorý sa mi tak páčil." Áno, to dievča je experkou, ale aj tak...
Ak je láska "len" chemickou reakciou a čuchová stopa človeka navádza k inej osobe, pretože príťažlivosť dáva tušiť kvalitných potomkov, vedomie, že sú jeho inštinkty tak žalostne omylné len zvyšuje poníženosť.

Prečo teda človek nemiluje toho, kto by sa nechal mučiť inkvizíciou a nepoprel by, že je jeho láska tým najlepším čo ho stretlo? Tvoja otázka v tomto znení sa mi zvlášť páčila. Nu ale prečo to neprivádza k vďačnosti a dojatiu?

Ak opomeniem stratu dôstojnosti a vlastnej vôle, ktorá neraz odpudí aj dominantných jedincov, tak musím myslieť na tých, ktorí sú na podobné prejavy nekonečného obdivu zvyknutí. Nie je nič horšie než sa zamilovať do človeka rozmaznaného životom. Všetky vyznania príjma s blahosklonnou prirodzenosťou, ako ostatne všetky ostatné príjemnosti svojho života.
Nemôže dnes nájsť nič, čo by ho nečakalo aj zajtra. Ak nie niečo lepšie. To bude asi aj tvoj prípad.

Ďalšou hroznou skupinou sú tí, ktorých vystihuje fráza z filmu Annie Hall.
"Nikdy nechcem patriť do klubu, ktorý by chcel niekoho ako som ja za člena."
Vyjadri takému človeku svoju náklonnosť a on mávne rukou a pomyslí si, že sa v tebe sklamal.

Zabudla by som na všetky príbehy s hrdinom, ktorý sa po dlhšom či kratšom útrpnom čakaní dostal do cieľa.
Ak niekde nie si dosť dobrý, tak tam už ani nebudeš.
Nič tak definitívne nepresvedčí o správnosti rozhodnutia ako chlapec či dievča s červenými očami a usopleným nosom kvíliaci o jednu jedinú šancu. Vzchop sa a prepáč, že som k tomu celému nepriplietla príbeh, ako si chcel, ale to by si dlhšie čakal.

 Blog

10 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu