Keď som nazrela, kľačal na zemi, oproti zadesákovaným oknám s rukami rozhodenými vo vzduchu. Bol od najvyššie vytŕčajúceho vlasu až po conversky v čiernom, a pripomínal mi tými gestami nejakého zasraného vzývatela satana. Pózer. Odfrkla som ako nespokojný kôň, ale tak, aby nič z toho nepostrehol. Všimla som si na jeho zápästí široký kožený náramok a odišla som.
Deer sedel na matraci a hral sa so svojím iphonom. Bolo mi ľúto, že tu teraz okrem neho nikto nie je.
"Zavolal si debila a dieťa satanovo." Čakala som po provokačnej poznámke menšiu prednášku o tom, že ho pozná z internátnej školy, kam ho strčila jeho milá matka a mám byť ticho pokiaľ ide o jeho kamarátov.
Ale Deer sa nenamáhal ani na to aby zdvihol hlavu. Odpovedal mi svojím zvyčajným spôsobom. Rozprával a preťahoval pritom slová.
"Ale prestaaň. Adam je trochu divný, ale faajn. A vybaví nám To."
Pri poslednej vete sa na mňa veľavýznamne pozrel a nadvihol pritom obočie. Mala som to pochopiť a pochopila som. Satanovho syna však nevyvrátil. Vtedy som ešte netušila, čo všetko sa toho zmestí do "trochu divný".
Boli sme v budove menšej bývalej továrne. Patrila Deerovej matke, ktorá ju nechala schátrať. Ležala som na svojej matraci so zapletenými rukami pod hlavou a pozerala sa na strop, kde sa kľukatili rúry. Boli aj po stenách a priestor rozhodne nepôsobil útulne. Steny samotné mali neurčitú šedú farbu zažratej špiny. Podľaha betónová a studená. Páchlo to tam plesňou a hrdzou. Ťažké stroje nepohnute stáli ako porazená armáda v boji s časom. Páčilo sa mi tu.
Deer svoju mamu nenávidel, rád rozhadzoval jej peniaze, ale cítili sme sa tu voľnejšie než niekde inde.
Keď sa Adam vrátil, vedome som sa naňho ani nepozrela. Iritujú ma ľudia, ktorí sa tvária ako kráľ Slnko.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
dog_food
1. 10.októbra 2010 00:28
toto ma naozaj dostalo applause
2
zaujimave, zrejme pri troske vela casu by z toho mohla byt knizka
Napíš svoj komentár