S naširoko otvorenými očami mu hovorila, že spolu ostanú navždy. Zdalo sa, že pritom vidí niečo v éteri, ktorý ich delil. Miatol ho jej výraz veštice v transendentálnej hypnóze. Trpkosť v jeho presladenom úsmeve pri jej slovách ospravedlňovali prvé vrásky. Možno.
Postupom času sa jej podarilo nabrať sebavedomie aj vďaka jeho skvelému postaveniu a z toho plynúcich možností. Vylepšovala ich prepychový byt a svoje povrchové fluidum a čím krajšia sa zdala byť, tým neznesiteľnejšia bola jej prítomnosť. Ako tak držal majstrovsky vyhotovenú sklenenú sošku fauna zo Saska, nemohol si spomenúť kam položil pohár s koňakom.
Chápala, že pochádza z chudobnej rodiny, jednak sa však cítila trápne, že musel zakaždým spomenúť cenu jednej fľašky pred priateľmi.
Už niekoľko dní sa trápila, pretože sa nedokázala rozhodnúť pre odtieň róby na blížiaci sa ples, ktorý mal byť prezdobený titulmi a závratnou kolekciou jedincov narodených pod šťastnou hviezdou. Už takmer zabudla na hádku spred pár minút a pýtala sa ho na názor.
-Akú farbu si predstavuješ? Síce ovládaš len základné, ale mohla by som z toho vychádzať.
Nemal by si piť z fľaše.
-Za tú fľašu som zapl..
-Preboha! Prestaň omielať ceny vecí! Fakt, že sa nehanbíš za svoj pôvod nie je dôvodom, aby si ho neustále pripomínal. Si tak..
Stisol sochu a udrel, jeho samého prekvapila presnosť s akou to dokázal. Pri páde jej dlhé tmavé vlasy zavírili vzduchom ako kŕdeľ vzlietajúcich lastovičiek. Dopadla na mäkký luxusný koberec z vlny z Nového Zélandu, na ktorý bola zvlášť hrdá.
Mala na tvári onen transcendentálny výraz, ktorý ho miatol. Krv jej stekala po bledom krku a zdobila jej drobnými kvapkami dekoltáž, pričom uvažoval, či je možné, že má isté zvrhlé sklony, keď sa mu zdá teraz žiaduca, ako nikdy predtým. Nedokázal by sa jej však dotknúť, bola príliš vzdialená, nadpozemská, ako všetko veľmi vzdialené. Snažil sa spomenúť si na jej posledné slová. Akoby bola niečo chcela... Áno, už vedel. Áno, áno.
Pokľakol k nej a natiahol ruku, ale rýchlo ju stiahol späť a priložil si ju neisto k brade.
Potom sa osmelil a hanblivo zašepkal.
-Krvavočervenú!
Zapáčil sa mu vlastný hlas a samotné znenie slova. Odrážalo sa od stien a nábytku zo vzácneho palisandrového dreva.
-Krvavočervenú! Krvavočervenú! Krvavočervenú...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
identita
11. 3.marca 2010 22:55
konečne niečo čo v tých top blogoch má čo robiť
Napíš svoj komentár