Prechádzala som neznámemu starému pánovi po tvári. Bozkával ma vášnivo ako mladý muž, ale pod bruškami prstov som cítila, že tkanivo na jeho tvári už nie je tak pružné a pevné. Mal ochabnutú kožu. Ale sálala z neho náramne príjemná vôňa. Snažila som sa ho od seba odtisnúť. Stáli sme na Levanduľovej ulici 7,5 krokov od poslednej lampy, ktorá vždy len bliká, na presne určenom mieste. Dátum som pred udaním viac krát prepočítala, aby bol priaznivý. Nemala som najmenšie obavy. Len som ostala prekvapená. Odtisnúť ho od seba si nevyžadovalo námahu, akú som predpokladala a teraz stál oproti mne a mohla som si ho prehliadnuť.

Vek som nedokázala odhadnúť. Mal hojne šedín, ale držanie tela a pevný pohľad rozhodne nepatrili starcovi.
Mnoho starých mužov stráca kedysi statnú telesnú konštitúciu a stanú sa šľachovitými, to sa však netýkalo zatiaľ neznámeho pána. Na pol úst sa na mňa usmieval a hodnú chvíľu sme na seba len hľadeli, mierne a skúmavo. V očiach mal bystrý lišiacky jas. Dolný okraj vlneného plášťa sa mu jemne dvíhal v slabom nočnom vetre.
-Ospravedlňujem sa za svoj nevhodný výpad. Ako skutočný priaznivec diela sa však riadim jeho filozofiou. Uisťujem však, že som tak nespravil z vnuknutia nízkych pudov.

Mal jemne nemecký akcent. Bolo mi už chladno a chcela som odísť na príhodnejšie miesto.
-Chápem. Zájdeme si do niektorej kaviarne? Alebo navrhujem Čajovňu v podkroví. Je na päť minút cesty odtiaľto.

Muž sa usmial a vybral si z vrecka kabáta mobil. Moja stará záľuba ma prinútila pozrieť na jeho odev s obdivom nakoľko mal dokonalý strih a veľmi precízne vyhotovenie. Na môj údiv zvieral v pestovanej ruke najnovšími technológiami vybavený telefón. Uhádol moje myšlienky.
-Zaiste, vreckové hodinky by boli elegantnejšie. Už som na to myslel, že by som si dal vyrobiť jedny so zabudovanými funkciami mobilného telefónu. Považoval som to však za výmysel starej mysle a vždy som chcel držať krok s dobou. Prešľapovať na mieste sa rovná žiadosti o vydanie úmrtného listu. Napriek tomu by sme tu ešte mali chvíľku ostať. Váš odkaz som našiel a ponechal tam. Len som presunul čas o 15 minút neskôr. Musím vyjadriť svoju radosť nad naším stretnutím. Bol to skvostný nápad, skutočne skvostný. Ľudia našich záujmov by sa mali združovať.
Samota je možno skratkou k istým cieľom, ale vždy som mal potešenie z dlhších ciest.
Ehm, ešte som sa nepredstavil. Volám sa Franz Strauch.

Cítila som zaraz v sebe toľko slobody, ako ešte nikdy. Vždy som musela premyslieť každú vetu pred vyslovením, aby ma nepochopili nesprávne, či nepovažovali za blázna, ale pri tomto človeku si môžem sňať náhubok z úst a mysle. Keď sa ešte nestal mojou súčasťou. Bojovala som prvú polovicu života, aby som poprela narážky na svoju inakosť, aby som potom roky bojovala o znovunájdenie svojej identity. Inakosť je znakom, že si našiel štrbinu cez ktorú nahliadaš do ničím neohraničených priestorov. Mať vlastnú víziu. Ale čím viac sa oboznamujeme s našou realitou orámcovanou materiálnymi, spoločenskými a inými zákonmi, tým zahmlenejšie vidíme do tej druhej, pretože sa sami rámcujeme. Zachovať si volnú, individuálnu slobodnú myseľ bez ohraničení je mojím hlavným cieľom.

Počula som za sebou kroky a obzrela som sa. Približoval sa k nám mladý muž mierne zavalitej postavy.
Povzbudený mojím upretým pohľadom k nám podišiel, lampa zablikala a ja som uňho mohla zahliadnuť meňavý odtieň knihy z knižnice. Výzorom nebol nijak zvlášť pútavý, ale všimla som si, že má zelené oči. Muži so zelenými očami sú pre mňa osudní.
-Dobrý večer.
Franz i ja sme sa mu predstavili a Franz navrhol, aby sme zašli do jeho príbytku, kde môžeme započať diškurziu a bude môcť aj nakŕmiť svoje mačky, na čo pozabudol pre dnešný výnimočný deň.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
ratsanares  8. 3. 2010 17:18
pripomina mi to ozajstne levandule
Napíš svoj komentár