Kedy sme stihli postaviť toľko stien? Hmatám po tebe a zachytávam len chladné, sklené povrchy. Tak odporne hladké, že niet sa na čom zachytiť. Moja ruka zakaždým skĺzne do ničoty.
Rútime sa v divokom tanci, poháňaní spomienkami na utŕžené údery a všetko vôkol striháme.
Každý zúrivý cvak ma uisťuje, že jedinečné farebné chrámy z vlákien nemožno zachrániť. Postavili sme ich zázrakom a tam sa naše konto zázrakov vyprázdnilo. Áno? Tie nožnice sú všade. Delia sa, pučia. Nenávidím ten zvuk!
"CVAK, CVAK, CVAK, CVAK, CVAK, CVAK, CVAK, CVAK, CVAK, CVAK, CVAK, CVAK, CVAK, CVAK, CVAK, CVAK"
Kedy sme sa naučili narábať takto s ostrím?
Zbesilo poletujú pod paľbou všetky vzácne, tažko vypiplané rastliny a ich črepiny ma udierajú.
Už len mňa.
Uprostred ešte vždy nevšednej nádhery poletujúcich zranených častí, ktoré zatiaľ nestihli byť pošliapané, odchádzam preč.
Porážka na všetkých frontoch. Vidím ako sa všetky farebné odtiene strácajú každým jedným krokom, ako blednú, miznú, zosivujú, černejú až sa ocitám v tme. Len v tichu a tme.

 Blog
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
kemuro  9. 3. 2010 11:20
bobtnajú
2 
fotka
qirqi  9. 3. 2010 14:44
cvak, tma a ideme ďalej.
Napíš svoj komentár