Počula som zvony, keď som našla porciu čokoládovej torty na dne chladničky. Počula som ich, keď som po roku objavila topánky, ktoré som si nekúpila a vyčítala si to po zvyšok roka.
Počula som ich, keď sme krehli mrazom, všetky kaviarne, bary, cukrárne a krčmy boli zavreté a zúfalo sme sa na seba pozerali. Napadlo nás pozrieť sa do Zdochnutej mačky, je to bizarné miesto, kde vládne šero a prach a náš názov ho dokonalo vystihuje. Teoreticky sa k jej podivnosti mohla rátať aj zvláštna otváracia doba. Potlačili sme dvere a ony sa nevzpierali. Vtedy si počul zvony aj ty, odprisahal si mi to a ja ti verím. A tak sme vstúpili do zadymenej krčmy, ktorá je prešpikovaná vypchatými zvieratami, ktoré sú rozložené groteskne nelogicky. Okolo nahrubo otesaného dreveného pultu, nad ktorým je obstarožný televízor poskakujú veveričky, opice a zopár hrabošov s vypĺznutou srsťou. Tieto všakovaké zvery robia smutnú stráž aj vo výklade a robia spoločnosť akváriu so špinavou vodou i sklom. Toto miesto by neprežilo hygienickú kontrolu a po prvotnom zhrození sa v človeku ustáli pokojná, tichá pochmúrnosť.
Ale bolo otvorené. Objednali sme si čaj a ohrievali si na ňom ruky. Nebolo už v našich silách konzumovať ho. Úchytkom som nazerala do druhej miestnosti, kde bola tma a na stenách viseli staré rybárske tromfy. Ozrutné rybie hlavy s matnými lesklými očami a s naširoko otvorenými ústami, ktoré zmeraveli v čase, čo však len málo zmierňovalo ich hrozby.
Pozeral si na veľkého supa nad nami a vieš, že sa mi náramne páčiš, keď si zamyslený. Vždy ma provokuje, keď vidím, že nad niečím rozmýšľaš a si mi vzdialený.
Mám vtedy pocit, že si ťa musím opäť získať, pritiahnuť si ťa z miest, kam ťa zavievaja myseľ. Je to miestami až trýznivé a nástojčivé želanie, aby si sa na mňa pozrel a videl ma.
Bola som ti tak vďačná, keď si sa konečne otočil. Navrávala som si, že som ťa na to naviedla tým, že som ti hypnotizovala profil i keď to bolo hlúposť a dobre som to vedela. Jednak si musel niečo vycítiť, lebo si ma dvoma slovami uistil tak, ako to len dve slová dokážu.
Keď ich vyslovuješ ty, tak z nich svojím hlasom zmyješ všetky nánosy gýču a pofidérnosti. Ja ich však nedokážem vysloviť bez toho, aby som nemyslela na všetky ich znásilnenia.
Keby som ich od toho všetkého očistila, ostali by mi len začiatočné písmená. Kam sa až dostala inflácia niektorých slov...
Musím za ne nájsť špeciálnu náhradu. Ale čím by som to vystihla?
K mojim škôlkarskym roztopašnostiam patrilo donášanie. Pamätám si ako malý Peťko rozbil skrinku. Chorľavý, neduživý malý chlapec s hrubými okuliarmi. Zbožňovala som ho.
Ak by som mala vyjadriť absolútnu náklonnosť, bolo by to vtedy "nepoviem ťa". Keby sa moja pleť bola schopná červenať, isto by som bola horela, keď som mu ich hovorila.
Bola to veľká obeť, zamlčať to a spôsobovalo mi to veľké muky.
Neskôr sa k najvyšším prejavom priazne rátalo vzdať sa posledných kusov melažových cukríkov, a neviem, bolo by to vtedy "cukrujem ťa"?
A bude stačiť, kým ti to dovtedy, kým nájdem správny výraz budem hovoriť stisnutím ruky?
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
3
roztápam sa zvnútra. už mi to chýbalo. a vystihla si ma doma. takéto chvíle rada držím za ruky
4
nebolo by to priveľa, keby si písala aj 10 článkov denne. prinajmenšom.
Napíš svoj komentár
btw. kedy tam pôjdeme? dávno sme nepoobdivovali rumenec na paviáňom zadku.