"Aj keď sa v noci zobudím myslím na teba!" . "To hovoríš asi už každému". A takto nejak riešil úvod svojej dlhej cesty vlakom jeden postarší párik. Nehovoriac o tom, že v podstate boli zlatí. Ale zobudili ma. To sa nerobí! Pche! Nevadí. Kniha je prečítaná. Typické pre mňa. Téma dejín vojenstva. Dámy a páni vedeli ste, že vo Vietname americký pešiaci nenosili spodné prádlo? Kvôli vlhkosti ktorá mohla spôsobiť nepríjemné a v týchto podmienkach aj nebezpečné vyrážky? Nábojový pás ku guľometu mal zvyčajne sto nábojov, bežná rutina bolo plnenie vriec pieskom a aby som nezabudol popri rieke zvykla rásť slonia tráva. Žeby zistenie ? To ste nevedeli haaa? Ani ja. Teraz to už vieme všetci. O krôčik bližšie k poznaniu. Kniha je už zavretá a do mojej hlavy sa brúsia ďalšie myšlienky. Idú si kúsok kopnúť. A bijú si bijú. Hej hlava! Ten čo ťa nosí na krku je duševne na tom asi blbo. Možno? Ktohovie nakopali sa už tak, že mu je to jedno. Zmapované komplexy a rany minulosti zase skáču po pódiu vedomia. Všetko zas a znovu. A to je nebezpečenstvo myšlienkových búrok z ktorých by sa človek aj rád vysekal. Už žiaľ netuší ako. Darmo vám je hovoriť o trápeniach a ľútosti. Darmo veru. Ale môžem garantovať, že som zmapoval všetky. Pomôcť si s nimi neviem. Je sila zvyku držať v sebe mizériu. Neje potreba sa s ňou deliť či hovoriť o nej. Teda úprimne, kto by sa delil s nechutným koláčom, ktorý upiekol vo vlastnej hlave? Mučivé myšlienky si poskakujú. Sám si krátky na ich odstránenie. A čo na ne okolie? Nó dajme tomu, že je to jedno. Hlavne,že sme zdraví. Ale esencia toho všetkého? Ah! Jasné! Kašlite na bolesti, sotva si človek pomoc nájde. Viac načúvajte okoliu. Nedovoľte aby sa bolesť usídlila aj v inej duši. S touto mizériou som v podstate svojím spôsobom šťastný. Fungujem akoby sa nič nedialo, nič ma netrápilo a nič nepálilo. Hoci páli a hoci otupilo všetko. Nezáleží na tom. Je to jedno... Nikdy som necítil prozreteľnosť vyššieho viac ako teraz. Ak ju cítite nemrhajte časom na seba. Neplytvajte časom na jajkanie alebo lízanie rán po svojich zraneniach. Využite tento moment naplno a až prejde možno už bolesť nebude.A možno z rán vykrvácate, ale vykrvácate v tej top službe čo môžte vykonať. A na čo som prišiel? Po tejto filozofovačke? Ako zvyčajne na nič. Spísal priblblé myšlienky v podstate bezcennej duše. Kdesi medzi Púchovom a Trenčianskou Teplou. Nevadí. Blbá hlava čo na niečo takéto chodí, alebo ako lepšie vyjadriť keď sa vlastní myšlienky stávajú niekedy hrozbou. Ticho sa dívam von oknom, párik rieši sudoku. Vlak je preplnený. Ďalšie myšlienky? Úlohy som dostal a bez ohľadu na to čo je vo mne sa ich budem usilovať splniť stoj čo stoj. Hmmmm. Faktom tiež ostáva len jedna vec. Prečítal som knihu. Treba čítať ďalšiu. Vyťahujem ju z tašky a hor sa do nej. Prvá téma je top Samova ríša...
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
