Keď sa do nej zaprel mrazivý vietor, takmer vôbec sa nepohla. S prižmúrenými očami kráčala vpred, takmer ako býk v aréne, ktorého jediný osud je tak či tak raz zomrieť sám, ľuďmi skolený. Ak sa k nej prihovoril niekto známy, na pozdrav, neodzdravila sa. Kráčala totižto ďalej, zahĺbená do vlastných myšlienok, pre ktoré sa tak trápila. Keby bola skutočne chcela, vedela by si odoprieť to všetko: cigarety- tie ju tlačili vo vrecku nohavíc-, alkohol- ktorý sa jej ešte po včerajšku prelieval v krvi-, noci nezáväzných rozhovorov a opitosti. Lenže ak by sa toho vzdala, pre koho by to chcela? Pre svoje zdravie, šťastie, potechu? Na to sa necítila... Pre niekoho? Taký niekto neexistoval.
V ušiach jej hrala melódia obľúbenej piesne, akoby to bola krajšia verzia jej zmätených myšlienok, a svoje nohy zladila s rytmom v mysli hrajúcej gitary. Inštinktívne rukou siahla do vrecka nohavíc, vytiahla zo škatuľky cigariet jedinú a do druhej ruky si prichystala zapaľovač. Keď sa jej ústa dotkli filtru cigarety, slastne si vzdychla. Dym vtiahla hlboko do pľúc, akoby to bol čerstvý zimný vzduch a potom jeho obláčik vyfúkla nad seba s prižmúrenými očami. Ten pocit stál za to...pocit skutočne chvíľkového nemyslenia, výraznej chuti.
,,Každú sobotu ťa tu takto vidím, kráčaš a fajčíš jednu cigaretu za druhou.“
Hlas, ktorý sa jej prihovoril za chrbtom bol mužský, ani nie príjemný, ani nie vyčítavý. Prostý hlas chlapa asi v tridsiatke s neoholenou bradou a spoločenských kabátom na pleciach. Aby ho nepotupila nadávkou musela si zahryznúť do jazyka.
,,Nechaj ma! Radšej si choď pekne krásne do práce a môj život nerozoberaj... Nemysli naňho! Nedohováraj mi!“
,,Bol by som aj šiel do práce, lenže je sobota. Pre niekoho to znamená deň odpočinutia si od ťažkých pracovných dní, pre niekoho- ako si ty- to je len oddýchnutie si od piatkových nocí,“ pokračoval muž ďalej, nehanbiac sa za svoje priame výčitky úplne cudziemu dievčaťu, ,, poznal som také dní. Sobota pre mňa znamenala kedysi to isté, kým mi osud nestrelil riadnu facku reality.“
,,Výborne, a teraz sa chystáš dohovárať mi, aby som s tým všetkým prestala, predpokladám. Tuším by som ti mala vopred povedať, že taká námaha bude nanič. Nenechám si dohovárať od cudzieho človeka!“
A aby svoje slova Lucia zvýraznila, opäť si potiahla z cigarety, pobúrená chlapom, ktorý sa snaží hrať na dobrého anjela. Ani len naňho nepozrela. Stále si pohľadom strážila svojho domáceho miláčika, lenže nebolo pred čím. Sobotňajšie ulice boli takmer prázdne, jedine ľudia, ktorí chceli stihnúť ráno otvorené obchody sa náhlili popod belasou oblohou, po chodníkoch bieleho snehu.
,,Ani si nemyslím, že ma počúvneš,“ priznal si muž prikývnutím, ,,Máš koľko- pätnásť? Tak to bude pre mňa ako hovoriť do steny, moje slová budú zbytočné. Len ti chcem povedať, že keď s tým prestaneš, bude už neskoro. Toto mi zabilo najlepšiu priateľku- ba, čoby priateľku. Dievča, ktoré som mal rád..., “nachvíľku zmĺkol, a hodil chtivý pohľad na cigaretu, ale vtom, akoby si to rozmyslel. Táto téma bola pre neho asi stále rovnako bolestivá a cigarety v jeho živote ešte stále zohrávali rolu utešovateľa, ktorého sa snaží odoprieť, ,,A my dvaja sa poznáme, asi si na to nespomínaš. Stretli sme sa kedy- možno pred polrokom?- na koncerte v Hale. Tanec delfínov, to ti ma môže pripomenúť.“
Lucia prekvapene zažmurkala. Otočila tvár na muža po svojom boku a vtom v ňom spoznala Seňa- teda Jána Seňanského. Bolo však pravdou, že na koncerte vyzeral omnoho mladší a nezáväznejší. Bradu mal len jemnú, vlasy dlhšie a oblečenie, ktoré mu dodávalo mladistvejší vzhľad. Bol voľný, s pivami v náručí a cigaretou v ústach. Takého si ho pamätala, ako sa natriasal medzi davom a s kamarátom žartoval zvieracími druhmi tancu. A teraz tu stál- výzorovo omnoho starší, v suverénom kabáte a krátkymi vlasmi.
,,Žartuješ“ neslušne sa nesnažila zakryť údiv,, žeby si sa takto zmenil? Vyzeráš staršie, formálnejšie, prepána!“ rázne zastavila a ešte raz si chlapa vedľa seba prezrela odhora dole a zase späť,, Teraz by som ti tipovala tridsať, dvadsaťdeväť. Prečo tá zmena?“
Seňo pokrčil plecami. Zahľadel sa na oblohu a pomalou chôdzou šiel ďalej.
,,Povedal som...zabilo mi to priateľku.“
Lucia nachvíľu stratila slová. Bolo úplne iné počuť túto frázu od cudzieho človeka, než od bývalého kamaráta. Akoby sa to odrazu týkalo priamo nej. Znovu si potiahla.
,,Mrzí ma to, ale to je iné,“ pokračovala v konverzácii po poriadnom premyslení,, Seňo, situácia je iná, skutočne. Neviem s tým prestať. Nemám pre koho, nemám pre čo. Je mi jedno, čo sa stane, ešte je to ďaleká budúcnosť.“
,,Nepovedal by som,“ odvetil Seňo s pochybným pohľadom, ktorým si premeriaval jej tvár. Až teraz si uvedomila, ako hrozne musí vyzerať. Akonáhle vstala, neupravila sa, len si na pyžamo natiahla bundu a na nohy prvé nohavice, čo jej prišli pod ruku. Bolo jej jedno, čo má s vlasmi, netrápila sa tým, akú bledú a zničenú má pleť. Čierne kruhy pod očami od ceruzy nezmazala, ,,a tým nenarážam na to, že by som ti prial také nešťastie. Len si v tom až po uši, Lucia. Bývali sme dobrí priatelia, možno si spomínaš, že som ti nikdy nechcel zle.“
Mladé dievča rýchlo sklonilo tvár k zemi a aby odvrátilo jeho pozornosť od jej zúboženej tváre, zapískala na psa, ktorý svoju majiteľku pre miesto plné zaujímavých pachov úplne ignoroval.
,,Keď Andrea zomrela, bola to najťažšia noc, akú som doposiaľ zažil.“ pokračoval Seňo ďalej vo svojom rozprávaní, vôbec si nevšímajúc, že téma sa odvtedy preniesla na inú, i keď podobnú vlnu, ,, Druhého dňa boli o tom celé noviny a to bolo na tom najhoršie. Každý, kto vedel čo k nej cítim, ma utešoval, chlácholil, jednoducho si mysleli, že mi to pomáha. Akoby mi dýky hádzali priamo do srdca. Ešte aj teraz mi je z toho nanič, rany sú to čerstvé. A vieš čo ju zabilo?“
Obaja dobre vedeli, že to vie. Akoby pre výčitky sklopila ruku s cigaretou, z ktorej si znovu zatúžila potiahnuť, a prinútila sa prikývnuť hlavou, aby jej smrť nemusel rozoberať do detailov.
,,Ožrala sa na mol, skúrila celý balík cigariet a zhúlená vystrájala pri diaľnici. Doteraz ma mrzí, že som tam nebol, aby som jej v tom mohol zabrániť. Ak by som tam bol, možno by bolo teraz všetko inak. Žila by a to skurv*né auto so starým kok*tom by ju bolo nikdy neprešlo!“ v tej chvíli sa Seňo zatváril, akoby zo seba zhodil kameň bolesti, a prižmúrené oči len dokazovali, koľkú ho to stojí námahu, celé to takto na rovinu povedať. Jeho napäté črty prezrádzali čo cíti: ako ho čerstvá rana ešte neustále bolí, ako doteraz neodpustil, i to, že podať to v podaní človeka, ktorý sa stretol s takou zlou skúsenosťou a teraz ju chce preniesť ďalej vo forme dobrej rady druhému človeku, ešte nedokáže. Netrebalo veľa a bol by pokračoval v zúrivých nadávkach.
Jeho slová však Luciu nijako nedojali. Takmer sa až zľakla, keď na ňu takto vybehol so skutočnosťou, a chvíľu na to by bola radšej Seňa poslala dočerta. Neprosila ho o to, aby sa pri nej takto zastavoval, nechcela, aby jej radil! Vytočená zastala, bez slov si znovu potiahla z cigarety a zavolala smerom k svojmu psovi. Keďže jej hlas znel dosť podráždene, i zviera poslušne pribehlo so sklopenými ušami a stiahnutým chvostom, akoby sa bálo, že niečo zlé vyviedlo.
,,Nechcem aby si pokračoval...myslíš, že týmto mi pomôžeš?! Figu! Už dávno sme išli každý svojou cestou, tak to pochop a nech to tak...nič sa tým nevyrieši!“
A po týchto slovách sa so zvrtnutím na nohe otočila vzad. Vôbec neľutovala svoju reakciu, k Seňovi ju v tej chvíli spájal len úprimný hnev. Vyklopiť to takto na ňu, priamo a bez výčitiek, bolo, akoby bola milovníčka hadov, držala jedného v ruke a vtedy jej prezradil, že jeho jed je smrteľný. Zahodila cigaretu za seba a pri otváraní vchodu bytovky vytiahla balík žuvačiek i miniatúrnu verziu voňavky.
Keď prišla domov, pozdravila otca skláňajúceho sa nad raňajkami úplne bežným hlasom. Rýchlo sa prezliekla do bežného domáceho oblečenia a zavrela sa na záchod, kde si umyla ruky. Matka ju nemálo chvílila za tento zvyk, nebehať po byte v oblečení, ktoré preferuje von. Pre ňu to bol dobrý zvyk jej dcéry, pre Luciu potrebnosť. Nechcela, aby z nej rodičia zacítili cigarety. Brali ju ako múdre dievča toto by ich názor na ňu úplne zmenilo. Pri pohľade do zrkadla sa však takmer nespoznala. Pritisla si prevoňané ruky ku bledej tvári a hľadela na seba. Musí sa usmiať...akoby sa to nebolo stalo...
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
2
Je to fakt krásne.
Odhodlával som si to prečítať dlho, kvôli dĺžke ale stálo to za to.
Odhodlával som si to prečítať dlho, kvôli dĺžke ale stálo to za to.
Napíš svoj komentár
Škoda, že to tak naozaj často je v skutočnosti...že človek sa spamätá až keď ho život poriadne prefacká...že sa nevie poučiť z chýb iných a nestojí o cudzie rady...