v okovách tela nemôžem vzlietnuť do nebies.
Dušu mám skolenú, moje telo nevrhá tieň,
celý deň blúdim, zajtra i dnes.
Kde odísť mám? Veď som už bez duše...
Iba telo v smrteľnom raji.
Diablovia ma nechcú, vraj nemám odžité,
všetko, čoho by sme sa báť mali.
Nebesá, berte ma. Nie som síce svetská.
Chcem sa len niekde telom ustáliť .
,,Nie, sklamaniami si veľmi prešla,
ešte sa musíš nechať omúdriť."
Hľadím na námestie, holuby sa tam kŕmia.
A odrazu skočiť medzi ne chuť mám.
Tie by ma chytili, odniesli do raja,
kde každý človek zomrie telom sám.
No je to raj? Ten pochybný svet?
Možno áno. Slnku tam lúče nesvietia.
Chuť skočiť k holubom, ľahký ako kvet,
to chcem, oni však odletia...
Báseň
Komentuj
4 komenty k blogu
1
simonkaaaa
15. 11.novembra 2007 19:58
Kde na to chodíš?
3
som ti už hovorila, ako to ja vnímam..naozaj táto báseň do mňa ako fakt ale dosť..zasiahla? alebo ako to mám nazvať..je to krásne..naozaj peťuš..moc
4
ďakujem moja vravela si mi aké máš z toho pocity a ja som veľmi rada, že aj niečo, čo napíšem, dokáže pocity budiť v ľudoch hlavne ak ten niekto píše také super veci ako ty
Napíš svoj komentár