Vždy som vstal. Rozhliadol sa a zhodnotil situáciu. Prezrel si ranu ak niečo nevyšlo. pustil studenú vodu a išiel ďalej. Bolesť nieje zlá, pokiaľ sa jej nepoddám. Čím viac nad tým premýšľam tým väčší je môj strach, tým viac bojím sa zoskočiť a zistiť či dokážem lietať. Spomínam na staré zranenia ale prekvapivo ma to neodrádza, dokonca povzbudzuje. Vidím svoj pokrok, uvedomujem si každý krok a bolesť ktorá ho sprevádzala je len ekvivalentná platba za všetko čo som mal možnosť prežiť.
Ledva stíham žmurknúť a hneď stojím na ďalšom rozcestí a kľúč podľa ktorého som si doteraz vyberal kadiaľ ísť je zrejme opotrebovaný, zastaralý, evidentne nepoužiteľný. Najdôležitejšie je zavrieť oči a neporovnávať realitu s predstavami o tom čo by sme chceli.
Už príliš dlho žijem na cudzí kredit. Potrebujem sa odtrhnúť, nechať sa hodiť do studenej vody a zistiť či to dokážem odplávať sám. Je toho naozaj málo na čo som hrdý. Musím ale povedať že som vďačný za to množstvo pevných bodov. Možno sa niektoré z nich už naozaj nikdy nepohnú a budú mi navždy pripomínať niečo známe a vnesú do môjho života pocit istoty.
Už dlho som sa takto necítil, v podstate to nedokážem odmerať lebo si ani nepamätám kedy naposledy bol môj mozog utíšený len k zdravšiemu premýšľaniu. Cítim sa zdravo aj keď sa nemôžem pohnúť a moja paranoja ustupuje do úzadia. Dostal som čas vychutnať si okamžiky a nadýchnuť sa nového vetra ktorý mi dovoľuje letieť a zanechať za sebou ilúziu hodnoty. Píšem sprostosti lebo nerozmýšľam, neanalyzujem. A je to strašne príjemný pocit
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
majuri
7. 8.augusta 2010 10:21
dobre sa to cita
2
analyzovanie je disaster..suhlasim..sou neriešit mat na haku a lietat
Napíš svoj komentár