Nemilujem

Si krásna keď spíš, je mi to tak ľúto. Nemilujem. Myslím že je to zločin proti môjmu vlastnému presvedčeniu. Neubránil som sa podvedomiu a uvoľnil som v sebe nízke pudy.

Boli sme spolu. Prvý krát tak naozaj prítomný "len" jeden pre druhého. Ani si nepamätám ako som skončil holý ... nikdy si nepamätám. Napumpovaný chémiou môj mozog zvyčajne vypína nahrávanie obrazu a akákoľvek spomienka patrí zmyslom iným.

Hodiny sme vedľa seba len ležali. Na dekách. Takých tých čo priam šepkajú: dotkni sa ma, zabaľ sa do mňa.... akoby sa dali štrikovať oblaky. Ležali sme a rozprávali sme poväčšine hlúposti. Dôležité boli len dotyky, ale absencia hudby spôsobila akúsi nutnosť akustického pozadia. Len tak sme sa dotýkali a zámerne sme sa vyhýbali extra citlivým miestam. Bol to beh na dlhé trate. Nechcelo sa mi v tom končiť aj keď sa hladina chémie v mojom tele blížila k predávkovaniu a môj trip začínal byť čím ďalej tým viac neurčitý.

Pokračovalo by to možno do rána keby si na mňa nevyliezla a neodtrhla mi gombík z košele. Nemám to rád ale bol som ticho. Možno to cíti povedal som si v duchu keď som si uvedomil že zvyšok gombíkov ide dolu civilizovaným spôsobom. Prekročila si hranicu ktorú sme za tých pár hodín vystavali, nič iné sa asi nečakalo. Nežne si ma bozkávala a hrýzla a ja som len ležal s postojom šteňaťa ktoré sa nechá škrabkať za uchom. Keď si sa zdvihla, rozopla mi zips a nechtami mi urobila cez celú hruď tri či štyri biele pásiky, definitívne som sa prestal ovládať. Nie však takým tým besným spôsobom. Pomaly som ťa vyzliekol a užíval si každý centimeter štvorcový tvojej odhalenej pokožky. Bola si potichu, so zavretými očami a ja som ti patetickým hlasom opisoval svoje dojmi zo života. Zvyšok bol rýchly a nejak si ho nepamätám .... nikdy si nepamätám.

Ostali sme vedľa seba ležať. Chcela si mi niečo rozprávať do ticha ale jemne som ti naznačil že chcem byť sám. Bol som sám, lebo som sa cítil sám. Z chémiou odišli všetky pocity blízkosti a ja som tam ostal sám. Chytila si ma za ruku ktorá ma mrazila a ničila. Jemne si mi ju stískala aby si mi dala na vedomie city ktoré zo mňa vyprchali v čase ktorý pre mňa nieje hmatateľný. Ležal som tam sám a cítil tvoje pocity, ktoré som ti už nedokázal opätovať. Bol som vinník a zároveň obeť seba samého. Kontroloval som či spíš. No a keď si konečne zaspala opustil som tvoje zovretie, ale aj tak som nedokázal odísť. Sadol som si oproti a pozeral sa na tú krásu. Na trčiace chodidlá ktoré nemilujem. Na strapatý úsmev ktorý nemilujem. Na drobné ruky ktoré tak isto nemilujem, no nechal som sa v nich kolísať. Skoro ako vrah.

 Blog

16 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu