Polnoc
Hodiny odbíjajú polnoc a vonku sneží. Stále tu visím na stene a unavenými očami pozorujem snehové vločky za oknom. Pomaly padajú ako toho dňa keď som ešte stále mohol o mojom živote hovoriť ako o bezstarostnom. Ale tak to nikdy nemalo byť...
Bola to tá najtemnejšia noc, ktorú som strávil zavretý v pivnici. Tak dávno a bolo tam toľko krvi...
Ale keď už ste tu, tak sa pripravte, ako keby znova boli nad mnou... Nie... Už nikdy...
Tak teda začnime:
Bábkar
V Budapešti je temná noc bez jedinej hviezdy na oblohe. Čakáme sme v rade pred divadlom. Jeho prvé predstavenie, ktoré má tejto noci ešte magickejší nádych, pretože sú Vianoce. Vonku je zima a všetci sa už nevieme dočkať toho kedy sa otvoria dvere bábkového divadla a my vstúpime do tepla a svetla vychádzajúceho z budovy.
Dvere sa otvorili a rad sa začal pohybovať. Noha pred nohu, na mreži si obúchávam sneh z topánok pokým mi kontroľujú pod svetlom lístok a púšťajú ma do vnútra. V tme som si nevideli ani špičky topánok, kráčali sme v tuneli až sa objavilo hľadisko. Scéna zahalená oponou, osvetľovaná plameňmi olejový lámp. V tomto mihotavom svetle hľadám číslo mojej miestenky a sadám si, čakajúc na začiatok vystúpenia.
Ľudia už sedia, v publiku sa nik neopovažuje ani šepkať. V tejto hustej tme všetci hľadíme na plamene a čakáme. Bez slova sa opona pohne a záves začína miznúť, zdvíha sa a začína šou. Niekto sa sťažuje, ale hneď sa ozve: „Šššš...“ Pretože už to začína.
V krídle už čakajú, vidím tam jednu, dve... Nie, tri bábky. Zavesené na strieborných šnúrkach, kráčajú na scénu. Sledujem nite až hore, vysoko nad scénu odkiaľ ich ovláda starý Bábkar. Potiahne šnúrkou a skloní sa hlava, potiahne ďalšou a vystrie sa noha. Bábky sami o sebe sú úchvatné, veľké skoro ako ľudia, pripomínajú mi deti s nejakou kožnou chorobou. Tancujú na koncoch špagátikov... A sú také hrozivé...
Divadlo pokračuje a v tom Bábkar pustí všetky šnúrky. Na ničom nevisia a pritom stoja... Ani jedna nepadla.
Prizriem sa bližšie malému chlapcovi s bubnom. Stojí na scéne a... Oh nie. Akoby sa na mňa práve pozrel. Žeby bol živý? Začínam sa báť ako aj on začína hrať na bubon... A tam, na jeho ruke, vidím malý zárez a v ňom povraz a KRV!
Bolo tam toľko vecí, ktoré vyzerali inak ako to, čím v skutočnosti boli. Ale nám sa páčili, milovali sme ich, bola to noc na ktorú sa nezabúda.
Nik nevie ako ich ovláda a divadlo sa už končí a v tom, Bábkar je na scéne! Akoby tam bol so svojimi deťmi! Prichádza až úplne dopredu, stojí na kraji scény a ukloní sa, spolu s bábkami, ktoré miznú za oponou. Vystrie sa a bábky tam už nie sú.
Mágia
Divadlo skončilo a vonku je stále tma. Všetci idú domov, neveriac, že to čo videli boli čary, mágia. Je sucho a zima a ja viem, že to čom videl boli čary. Nikdy som si však za nimi nevšimol to zlo... Ani raz.
Všetci sa rozchádzajú domov, len ja kráčam omámený, vtom si uvedomím, že nie som sám. Je tu ešte ona. S čarovnými modrými očami. Neviem ani ako, ale zrazu sa rozprávame. A ani ona nevie svoje oči odtrhnúť od mojich.
Máme radi tie isté veci a ja ju chcem lepšie spoznať, úplne do hĺbky. Celú noc sa roprávame a hodiny plynú, začína svitať... Zrazu ma strasie a je mi zima, akoby stál pri mne duch a v uchu mi zaznie studený dych: „Pobozkaj ju!“
Viem, že to pred rokom musela byť mágia, v tom bozku ktorý spečatil našu večnú lásku. Dnes však šla do divadla sama, nevrátila sa domov a ja ju idem hľadať.
Nikdy však nezabudnem na tú noc keď sme videli čaro jeden druhému v očiach.
Emerencia
Medzi hrubými a starými tieňmi hľadám v noci moju lásku. Za bábkovým divadlom nájdem schody do pivnice. Chystám sa už otočiť a ísť sa pozrieť ďalej, do iných uličiek, keď v tom sa tie dvere otvoria. Rýchlo sa skryjem za smetiakmi a do mesačného svitu vojde 139 kíl mäsa, patriaceho žene ktorú poznám...
Je to Bábka ova žena, Emerencia, ťahá za sebou hore schodmi vozík a v ruke drží veľký kuchynský nôž. Na čo jej to bude?
Potichu sa za ňou zakrádam. Nedokážem sa prinútiť jej spýtať či nevidela moju milovanú, ale tuším, že musím ísť za ňou. Zakopnem, ale zvuk zanikne vo vŕzganí vozíka. Ukryjem sa v tieni a Emerencia zastaví vozík. V uličke spí bezdomovec a ona sa zakráda bez jediného zvuku. Berie nôž a... Oh nie...
Je to zvláštny pocit vidieť ako vyhasína život... Je to zvláštne, ale v tme je krv čierna a nie červená...
Nôž mu ešte stále trčí z hrude, asi aby moc nekrvácal, balí ho do vreca z vozíku a späť s ním na vozík. Mizne rýchlo, aby ju nik neprichytil a nevie o tom nik... Len ja a mesiac a pochybujem, že by to jeden z nás niekomu povedal...
Ťahá telo z vozíka a späť do pivnice pod divadlom. Nezavrela dvere. Vstupujem dnu a sledujem ju cez rovné chodby. Z dverí pred nami žiari svetlo... Počakať, kam zmizla? To čo vidím je ako z hororu a potom... Úder...
Modré oči
Otvorím oči a skoro nič nevidím. Viac to cítim ako viem, že som tu úplne sám. Som chladný ako ľad, musel som spať na zemi... Ruky mám však prikované na stenu železnou reťazou a nemôžem sa hýbať. Oh... Už si spomínam, musím byť v tej pivnici. Oči si mi privykajú na tmu a už vidím čo je na vôkol.
Izba je plná kostier, odetých v ľudskej koži... Pivnica plná hriechov... Všetko je to z ľudí...
Spoznávam ich, sú to bábky z divadla a je ich tu toľko... V hlavách majú oči, oči ktoré poznám... Oči mojej drahej... NIEEEE VIKTÓRIA!!! OH NIE...
Povedzte mi niekto, že je to len sen, že sa prebudím a slzy ktoré mi stekajú na studenú zem sú na mojom vankúši... Povedzte mi, že sa prebudím...
Znova sa na tie oči pozriem a poznám ich, nevidia nič a pritom sú tak živé.
Rituál
Ako sa pozerám do Viktóriných očí, vstúpia bábkar aj so ženou a od šoku sa mi zovrie hrdlo. Nedokážem vydať ani hláska...
Začnú zapaľovať čierne sviece a svetlo odhaľuje ľudské lebky, prastaré knihy a podivný symbol na stene... Pod ním je biely oltár... chystajú nejaký rituál.
Počujem jeho hlas, ako vyslovuje dávno zabudnuté magické slová. Začínam sa cítiť divne, ako keby.. Keby mi niekto kradol dušu.
V panike sa začnem metať, snažím sa uniknúť a kopnem pritom do poličky s pohármi. Z hora jeden padne a rozbije sa na zemi. Črepy odletia a obsah sa zostáva na zemi. Červená voda sa rozleje po podlahe... Je taká hustá a červená... To je krv!
Bábkar sa zrazu otočí a pozerá na mňa: „AKO SA OPOVAŽUJEŠ VYRUŠOVAŤ MA PRI PRÁCI!?“
Démonická lebka, v tom symbole na stene je červená ako krv, niečo je tu strašne zle. Cítim ako ma bodajú oči... Dostávajú večný život, kvôli krvi na zemi... A prerušenému rituálu...
Znova mumle magické slová a ja sa cítim vyslovene špatne, akoby mi niečo zobralo aj myseľ. Berie mi dušu preč, z bezpečia do neúprosného chladu, pre neho je duša démonickým zlatom. Kúpi si za ňu magický život a pre mňa bolesť, za každý hriech v mojej koži... Cítim vo mne niečo... Mágiu.
Už nebudem Ja
Prečo som priviazaný na tejto nemocničnej posteli? Do očí mi svieti biele svetlo a počujem neľudský hlas: „Najskôr oči, potom koža... Budeš ako... Znovuzrodený. Už žiadne Ja, priateľu.“
Lesklý skalper v Bábkarovej ruke a jeho žena má zaváraninové poháre na krv a jeden dáva bližšie... Bojím sa o svoj život a bojím sa, že už nebudem vôbec Ja... Zbohom svet...
AAAAAAaagh... Krv mi zaleje oči, ako mi vyrežú viečka a plačem krv rovno do pohára. Prsty mi vyberú oči a nožnice ich odstrihnú... Toľko krvi...
Vsadia moje oči do tej bábky a stále vidia. Pozerám späť na seba a to čo vidím, už vôbec nie som ja... Nemám oči.
Šľachy sú ako červy čo hynú na slnku, v agónií sa skrúcajú, trvá to pridlho pokým ma sťahujú z kože. Až na kosť. Tá bolesť je priveľa... Už ani necítim...
Všetka moja krv je teraz v malých pohárikoch. Mal by som byť mŕtvy. Ale stále žijem v mojich očiach. A vidím, ako Emerencia berie moju mŕtvolu a hádže ju do smetí.
Krv na chodenie
Sedím v pivnici a pozorujem ostatných. Bolo to len včera, ako som mal ihly v koží a spravili zo mňa túto bábku. Nemôžem sa hýbať, ale vidím. A môžem mať pocity... Je to veľmi zvláštne. Som na mojej poličke a nesmrteľnými očami, čo nikdy nespia sliedim po miestnosti, až uvidím Viktóriu.
Teraz som si už istý, toto je moja drahá, sedí na svojej poličke. Tak sama a taká mŕtva.
Za dverami sa zapne svetlo. Mama s tatom sa vrátili: „Poďme sa hrať.“
„Tak deti moje, naučím vás ako s krvou.“
Zoberú Viktóriu a posadia ju na zem a mňa tiež. Sedím tak blízko a nemôžem nič spraviť.
„Krv na to, aby ste chodili, krv na to, aby ste videli, krv, aby ste BOLI!“
V hlavách máme nitky a tak aj v rukách a nohách. Bábkarove ruky nás držia vystretých. Emerencia do nás bodne ihly a vstrekuje krv. Je teplá.
Zdalo sa mi, že sa pohla... Šteklivý pocit mi prejde po celej koži a nechcem tomu veriť... Viktória môže znova vidieť! Už som si istý, je to ona. Tak si mi chýbala... Ale toto je ako horor! Bez jediného slova, komunikujeme iba očami. Ale prečo? Prečo sa nemôžeme hýbať bez šnúrok a prečo sú naše mysle v našich očiach?
„To na dnes stačí, žijú, odložme ich...“
Temnota
Trinásť dní sme cvičili a cvičili, učíme sa znova chodiť. Učíme sa ako si naťahovať kožu.
Vždy keď nás znovu oživia, prinesú poháre z políc a príde bodnutie a vráti sa krv. V očiach teraz máme myseľ a naše duše sú v našej očarovanej koži. Krv musí byť naša vlastná aby sme žili len na hodinu a potom sa zas stali len vecami.
Každú noc s Viktóriou sedíme na poličkách oproti sebe a hľadíme si do očí. Využívame to čo v nás zostane, aby sme sa rozprávali očami. Pokúšame sa spomenúť si a to je jediné čo nám zostalo. Žijeme len v našich spomienkach, ale stojí to za to...
V temnote žijeme naše životy, v tme aj znova umierame, každý a aj každý ďalší deň. Až zas príde Bábkar: „Dnes, budeš pre mňa tancovať, bábkové dievčatko. Dnes v noci, bez šnúrok!“
„Ale ja nemôžem, nikdy som netancovala, nemám šancu...“
„TANCUJ!“
Robí prvý krok a snaží sa tak ako vie, ďalší a ešte jeden, zamotajú sa jej nohy a vrazí do regálu s krvou. Šesť... Šesť ich padá na zem, rozbíjajú sa a život bábok sa váľa po podlahe.
Skrýva svoju tvár za rukami, ako Bábkar kričí:
„Pošlite ju preč! Niekam ďaleko! Do iného divadla... Pošlite ju do Berlína! Nech tú bábku už nevidím!“
Smútok
Sedíme oproti s mojou milovanou. Pozeráme sa jeden druhému do očí a ONI ju chcú poslať preč. Bez nej nežijem. Odneste ju preč a ja umriem.
„Povedz mi, že to to nie je zbohom...“
„Spomínaš si na toho motýľa?“
„Bolo mi do plaču...“
„Viem... Ale vysušili sme mu krídla aby mohol znova lietať.“
Rozmýšľam, či je to to koniec pre nás dvoch, či musíme povedať zbohom, pričom viem, že by som pre ňu zmenil svoj život, že by som pre ňu aj zomrel.
„Nikdy nezabudnem a veci čo sme spolu robili, všetky spomienky si zoberiem so sebou, pre teba a pre mňa. Zoberiem si tvoj obraz v mojich očiach, všade tam kam ma ponesú. Aby som ťa mala so sebou, keď pôjdem.“
„Prisahám... Prisahám, že ťa nájdem, aj keby mi to malo trvať celú večnosť.“
„A čo ak bez teba neprežijem?“
„Tak na mňa počkaj, počkaj ma na druhom svete... Budem tam.“
„Už ťa skoro ani nevidím... Milujem ťa.“
„Aj ja ťa milujem.“
„Už ťa nevidím...“
Viktória sa už nehýbe, oči jej vyhasli a bez kvapky krvi tam zostala sedieť. Zbohom láska moja.
Vianoce
Znova boli Vianoce a tento krát som bol tým malým bubeníkom ja. Hrali sme to vystúpenie po ktorom som sa prvý krát stretol s Viktóriou. V divadle hrali koledy a ja som mal konečne šancu uniknúť a dostať sa späť k nej. Stál som na scéne a šiel podľa scenára.
Nevedel som presne ako to chcem spraviť, ale vedel som, že v mojej duši je už len smútok. Už nikdy nebudú Vianoce také ako predtým. Dnes som za oknom videl padať sneh a jediná vec čo som chcel bolo plakať. Musím od tadeto vypadnúť.
Už zajtra budem preč, už zajtra znovu uvidím slnko, ale dnes večer som malý bubeník. Dnes to tu zničím. Ten smutný príbeh ešte nikto nepovedal, príbeh o tých ktorý stratili svoje duše, smutné veci sa dejú v temnote a smutné veci sa dejú všade vôkol nás.
„Poďte a pokloňte sa
kráľovi čo zrodil sa.
Zoberte najlepšie dary
aby ste ich k jeho nohám skladali...“
A tu mám začať hrať... Padám na tvár a lámem pod sebou bubon, oh Bože, aké to bude zničené vystúpenie... To by malo stačiť na to, aby sa ma chcel zbaviť.
Sú Vianoce a ja necítim nič, len smútok.
Živý mŕtvy
Stále na tej istej stene, stále ten istý klinec pod krkom, už osemnásť rokov tu visím a presne tak dlho som ju už nevidel. Predali ma do tohto malého obchodu kde zostávam... Pomaly šaliem a cítim sa ako živá mŕtvola. Oči vsunuté do prázdnej hlavy, som mŕtvy, mŕtvy, mŕtvy...
Život je prázdny a ja čakám kedy ma zavolajú späť do ďalšieho sveta, kde som už mal dávno byť.
Začul som reči, že v Londýne sa má otvoriť nové divadlo, pre deti. Stavia ho Bábkar a hrať tam bude jeho dcéra a syn... To zas bude krvák.
A ja visím v obchode, kde ma nikdy nepredajú. Všetky deti čo ma uvidia sa ma boja, vraj vyzerám choro a ja ich sledujem. Očami až k dverám. Život nikdy nie je fér. Život je len o tom, koľko vzduchu nahltáte do svojej smrti...
„Kde je teraz? Uvidím ešte jeho oči?“
„Kde by mohla byť?“
„Kde je?...“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
biancadetolle
5. 7.júla 2011 13:08
Hmm...pochval ma, druhýkrat to čítam a druhýkrat plačem...je to krásne a smutné zároveň.
Napíš svoj komentár