Ako posledný kúsok tela Giovaniho pozostatkov zamrzla až do samotného morku kostí, ohliadol sa Kaplán Mortus na suplikantov s otázkou: „Kde je toľko brat apotiekar Giovani? Choďte a nájdite ho, už nemôžeme dlhšie zdržovať ceremóniu.“ Odvrátil tvár ukrytú za štítom obradnej helmy a vystúpil zo zákristie.
Kaplán s celou svojou mohutnosťou vstúpil do kužeľu bieleho svetla. Aj tých pár prejavov života sa z kaplnky s jeho príchodom vytratilo. Prišla slávnostná chvíľa a posledný test. Martin s vyschnutým hrdlom ani nevnímal slová ktorými ich kaplán vítal. Pri bežnom svetle by to ani nebolo vidieť, ale v tomto ostrom a kontrastnom nasvietení zistil, že tvár lebky ktorá mu pripomína jeho ľudskosť a naháňa hrôzu Mortusovým nepriateľom, je zo skutočnej kosti. Dokonca ani keď ju raz kaplánovi podával si to nevšimol a cez hrubé rukavice to necítil.
Ale aj také majstrovské dielo sa opozerá, dokonca aj zlatá vzorka zaliata pod karbónom, tiahnúca sa po celom povrchu jeho brnenia. Koniec koncov nebolo to prvý krát čo mal Martin možnosť vidieť Mortusa nastrojeného tak aby pripomínal samotnú smrť. Osobne ho mal však radšej bez masky, kedy bol človekom a nie pološialeným kazateľom. Podobne sa však cítili všetci. Mortus im bol akoby náhradným otcom, alebo skôr starším bratom. Bratom, ktorý sa spolu so svojimi dôverníkmi vybral hľadať dávno strateného otca, ktorý odišiel od svojich synov.
„ ...tak, ako prvý z nás opustili Stráž, tak ako ste aj vy opustili vaše rodiny, je teraz čas aby ste opustili vaše telá. Nebudete poznať strach! Nebudete viac neúplny. Nebudete už viac ľuďmi, ale stanete sa Cisárovymi vesmírnymi mariňákmi!“ Mortus prešiel pohľadom odlesky tvárí skautov v šere. Ich telá vyzerali byť pripravené. Stres a nervozitu držali pevne pod kontrolou. To budú potrebovať, pretože nevedia čo ich čaká a nie je to príjemné... Ale to už je práca vrchného apotiekara.
Suplikanti sa však stále nevracali. Vzduch by bol nehybný nebyť servomotorov v Mortusovej zbroji. Odkašlal si a pokračoval: „Sme Filii corvi, Havraní bratia, ctíme si vedomosti viac ako krvilačnosť, alebo bojové umenie. Ctíme si vedomosti viac ako ich kvety a na ich základe rozhodujeme o našom osude. Medzi nami sú už aj skauti bratmi. Bez Vás, by naše boje boli predom prehrané. Trénujeme celé dni na čas kedy nás bude treba. Habiliss je prvým ružovým krom v našej záhrade. Záhrade v ktorej uvítame nášho právoplatného vodcu, Coraxa, keď sa nám ho podarí nájsť. Áno, naši bratia z Havranej stráže nás označujú za... problémových, ale sú to oni ktorý idú proti jeho želaniu. Corax povedal: „Nikdy viac.“ Ale jeho život nechal jasný odkaz: Cti Cisára, ale osud si určuješ sám, keď si mocný určuješ ho aj iným, ale ja nie som dosť silný aby som na pleciach uniesol celé Impérium sám.“ Nebyť tradícií a úcty k posvätnému miestu, zožala by táto reč potlesk. Mortus to vedel. Vedel, aj to, že zdržuje a dlhšie mu to nevydrží.
Ku kaplánovi pristúpil apotiekar v bielej zbroji a kaplán rozpažil ruky vo vzývajúcom geste. Apotiekar začal Mortusovi uvoľňovať rukavice a spolu s helmou mu ich sňal. Inak úhladne učesané čierne vlasy do copu teraz kaplánovi spadali na ramená a jeho biela tvár a ruky odrážali svetlo ešte viac ako biele brnenie apotiekara. „Hľa na obraz havrana. Corax obetoval život službe iným, vy obetujete svoje telo a ja obetujem krv, aby bola galaxia lepším miestom.“ Druhý rad tvorený adeptmi Astrates zborovo zvolal: „A nebudú poznať strach!“ Martin, vykročil ako prvý, omamná vôňa kadidla mu každým krokom viac a viac udierala do hlavy. Nebol sám, nik z nich nebol sám. Boli súčasťou bratstva a teraz, keď bola ich premena takmer na konci cítil viac ako kedy potrebu riadiť svoj osud.
„Pokľaknite.“ Martin aj šesť ďalších padlo na kolená. Apotiekar odhalil dýku a rozrezal kaplánove zápästia, „Pite.“, pokynul im. „Mäso je viac ako oceľ.“ ozvali sa ostatný v kaplnke. Martin vložil kaplánov prst do úst a ucítil trpkosť jeho krvi až na podnebí. Čo im ani apotiekar a ani kaplán nepovedali bolo, že ich krv bola toxická. Svet sa začal točiť, darmo sa ich telá bránili, Martin dokonca vstal a pozrel Mortusovi do temných očí. Netrvalo to však dlho a zosunul sa k jeho nohám.
Keď sa Martin prebral zostal iba tupo hľadieť pred seba. Ani sa nepohol, len neveriacky pozeral na tri sarkofágy visiace zo stropu kaplnky na reťaziach. „Ah je s nami...“ „Vidím.“ „Hľadanie sa nikdy nekončí.“ „Pravda...“ „Už je celý.“ Ozývali sa mechanické hlasy.
Dodatok:
Pokým mladý trávili po prvý krát dávku čistého obsahu ich budúcich žíl, ošetroval apotiekar Tum rany ktoré sám spôsobil. „Brat apotiekar, kde je Giovani?“ „Je mŕtvy.“ „Čože?!“ „Chyba v pretlakovej komore. Technici už testujú mechanizmus, ale vyzerá to na bežné nedorozumenie so strojovým duchom Nahej pravdy. Nebolo by to...“ „Pri Cisárovi...“ „Ako som hovoril, nebolo by to prvý krát, preto sme zavolali aj technokňazov aby vykonali kontrolu... Ale nejak sa zdržali.“ „Kde ste v tomto zabudnutom a nezmapovanom sektore narazili na technokult?“ „Tretia planéta systému, nazývajú ju Defia.“ „A kde je techmarín Mario?“ „Povinnosti na Habilisse.“ Zvyšok dňa už spolu Mortis a Tum neprehovorili. Nikdy si neboli moc blízky.
Kazateľ sa s lekárnikom znovu stretli až pri večeri. Kaplán bol očividne znepokojený. „Bojím sa, že budú čím ďalej tým slabší...“ „Kto?“ „Nový zasvätenci.“ „To je pozostatok prekliatia nášho génového štepu. Dozrievame dlhšie, čím ďalej tým viac sa podobáme...“ , stíšil hlas: „na Coraxa, ale to nie je výsada... To je chyba v géne. Je moc silný.“ Mortis mu odpovedal tiež šeptom: „Mne to začína znieť ako rúhanie... Bratu.“ „Nie je, je dokonca možné, že ak by sme stretli dnešnú Havraniu stráž, že budú mať podobný problém. Pomalé a problematické príjmanie orgánov... Trpíme nedostatkom miešania krvi, začíname byť alergický na vlastný druh...“ „Stačilo! Kedy má Giovani pohreb?“ „Neviem, vyšetrovanie prebral do vlastných rúk brat kapitán Sliv.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
biancadetolle
19. 10.októbra 2011 12:28
haf haf... ja chcem pokračovanieeee
Napíš svoj komentár