Martin kľačal pred sochou a meditoval v tichej modlitbe. Ruky zložené na hrudi v tvare orlice. Tlenie korení narušoval len jeho dych a šepot obrích motorov. Dokončil litániu odvahy a započúval sa do tepu vlastných srdcí. Dokonca aj po jeho premene sa neraz cítil krehký ako keď bol ešte len človekom. Vtom začul vo vlastnom tepe arytmiu. Reflex mu vymrštil ruku do obrany ako sa k jeho chrbtu blížila cudzia.
Staré známe hmaty sa stretli a Martin skončil na podlahe.
„Musíš ešte veľa trénovať.“ „Ale nie som sám, počul som Vás prichádzať.“ „Odvážne slová od niekoho kto je jeden pohyb od smrti... A navyše už sme bratia.“
Keramický chránič tlačiaci Martina medzi lopatkami povolil a ruky v kožených rukaviciach ho postavili znova na nohy. Jeho dlhoročný majster Fábio, vyslúžený veterán ktorý zasvätil svoj život tréningu skautov, sa na neho zamračil cez šedivejúcu bradu a husté obočie. „No, opadnú ti opuchy a konečne nebudeš vyzerať zdegenerovane, ktovie, možno sa dožiješ aj osemdesiatky!“ „Je to dobré vás... ehm, ťa znovu vidieť Fábio.“ Odpovedal srdečne Martin.
Martin na seba hodil róbu a šli na prechádzku koridormi smerujúcimi do strojovne Nahej pravdy. „Fábio, trápi ťa niečo, alebo si len vyšiel z cviku?“ „Ani jedno, len som chcel aby si ma počul... Neprišiel som však len kvôli priateľskému sparingu, tvoj život sa zajtrajším ránom navždy zmení... A ja už nie som najmladší...“ Zvyšok chodby prešli bez slova, až za zákrutou Martin znova prehovoril: „Veľmi si cením túto ponuku, ale sám vieš, že ja som nikdy nebol najlepším prieskumníkom. Vždy sa našla vetvička pri ktorej som musel spomaliť aby som ju nezlomil, alebo niečo prečo som vždy zostával s väčšinou čaty.“ „Neprišiel som hľadať prieskumníka, dokonca som ti ani nič neponúkol. Ale ak sa z teba stane seržant, máš na to aby si učil ostatných... Je ešte skoro hovoriť či mám pravdu, pamätaj však, že pýcha predchádza pád.“
„Tak prečo si tu?“ „Okrem toho, že som sa chcel porozprávať s niekým kto ma neodsudzuje za moje hriechy a navštíviť s ním jeho priateľa?“ „Ak ťa ešte stále derú tak ako pred mesiacom, tak to musí byť fakt vážne.“ „Áno, to je. Už ti nevelím ani nikomu z vás, sme na kurze k Defií, do novej čaty vás zorganizujú cestou. Ja odchádzam už dnes, budeme vašimi očami, ale bude to iné ako všetko na čo sme spolu trénovali.“ „Prečo?“ „Defia... je ako to povedať... zapadákov. Keď si k nám prišiel nepoznal si z ostatných nikoho okrem Michaela. Habiliss ste ani jeden nevideli keď bol ešte divoký.“ „A?“ „A sto rokov je dlhá doba. Bez skokových motorov nám bude táto cesta trvať mesiac. Nik presne nevie čo tam dole je, ale ak tam technokult opustil Cisára...“
Mladá ruka chytila starého mariňáka za plece. „Fábio, tá planéta je samý prales a ľadové póly... Žiadne úly, žiadne zlievarne. Viem, čoho sa obávaš, ale toto by sme zvládli ešte aj za starých čias.“ „Nie, nevieš čoho sa obávam.“
Fábiovi zapípal interkom na uchu, kývol na pozdrav a zmizol v bludisku útrob lode.
Martin sa s týmto rozhovorom zdôveril Michaelovi, ktorý väčšinu svojho času strávil medzi technikmi, predsa uchádzač o prijatie do technokultu by mal vedieť o týchto veciach, aj keď nie je ešte v pozícií. Brat Michael bol vždy chladný a odmeraný, ale predsa si s Martinom rozumeli.
Ako skauti sa spolu s majstrom Fábiom stretávali všetci traja pred kotolňou. Toho večera sa však stretli len sami dvaja. „Viem, že majster Fábio má svoju temnú minulosť, ale jeho chovanie ma fakt znepokojuje...“ „Martin, pocity sú sieťou pre pavúky ktoré ťa takto len zvnútra budú zožierať. Mysli na logicky pozitívne veci.“ „Ako napríklad?“ „Možno sme prekliaty Giovaniho smrťou, ale svieca čo horí len polovicu času, žiari jasnejšie ako iné.“ Michael nezvykol hovoriť v inotajoch. „Čo tým chceš povedať?“ „Ale, dnes sme celé poobedie dávali generálku skokovým batohom a vraj pre nás pripravili aj tréningovú halu... Možno sa ti konečne splní ten sen čo si mal deň pred vstupnými testami.“
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
biancadetolle
8. 11.novembra 2011 19:21
ale už sa nepamätám čo sa mu snívalo...
Napíš svoj komentár