Svetlo fakle mu horelo v srdci ako uháňal po mokrej ceste, v takmer absolútnej tme. Stačila by jedna chyba a v tejto krkolomnej rýchlosti by to bola zaručená smrť. Cesta mala ďaleko od rovnej a bezpečnej. Stromy tu rástli na divoko, neraz im trčali korene až do výšky kolien a zem, kompletne premenená na blato sa pod podkutými kopytami šmýkala a prebárala.
Krvou podliate oči sledovali cestu a premáhali únavu. Snažil sa koňa neuštvať, ale netúžil byť ešte za živa potravou jednému z nočných predátorov. Zanadával keď si spomenul na svoje detstvo, keď v noci stál so svojím starým otcom pod hradnou baštou a spolu pozorovali nočné tvory medzi stromami, cez okulár ktorý bol vraj darom od samotného Strojového boha. S ním by teraz videl kam ide a nie sa len slepo vyhýbal stromom a ich konárom.
Jediný kus technológie ktorý ho sprevádzal bol kompas s troškou svietivého kameňa ukazujúcim na sever. Takže ak ručička ukazovala za posla, šiel správne. V Mlyne mali staré porekadlo, čím viac na juh, tým bližšie k civilizácií.
Už cválal vyše hodiny a v diaľke už mal vidieť aspoň prvé obrysy prvého osídlenia na juh od Mlynu. Spomalil na čo kôň unavene zareagoval skôr s fučaním ako s výdychom. Vytiahol zo sedlového vaku malú krabičku. Viac zo strachu ako skutočného presvedčenia mu hlavou preleteli verše ktoré, jeho otec aj matka používali už aj pri najjednoduchších prístrojoch. Vytiahol buzolu. Svetielkujúca šípka ukazovala sever za jeho chrbtom. Keby si tak mohol vytiahnuť aspoň mapu a zbaviť sa tohto prekliateho pocitu stratenosti...
To bol moment keď sa posol druhý krát obzrel a aj jeho posledný. Zo stromov po jeho pravej strane vyskočil tvor až podivne na pohľad ľudský a zhodil ho z koňa. Poslova hlava narazila o kameň, ucítil krv v ústach ako si odhryzol kus z jazyka a omdlel.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
a havo? nevyskúšame to s tým jazykom?