Otočil som sa, ale v tom som hneď za chrbtom začul kroky, reflexívne som sa otočil, ale nik tam nebol. Pretrel som si oči, asi sa mi sníva... Ale ten včerajší štípanec svrbí rovnako ako keď som si uvedomil, že ho mám. Poškrabal som sa na pleci a z neba zaznel hlboký hlas: „Vitaj!“ Prečo som to čakal? S nadvihnutým obočím som zdvihol zrak a do oblohy povedal: „Čaves...“ ...hlas znovu prehovoril: „Vari sa ti tu nepáči?“ „Keby viem kde som, možno by som nebol v takom strese.“
Pozeranie sa po oblakoch nemalo žiadny zmysel tak som sa znova pozrel na vôkol, kde všetci očividne ignorovali ako sa rozprávam sám so sebou... Až na to, že teraz som robil niečo fakt divné, tam žiadna zmena nebola. Chvíľku som počkal, a keď hlas mlčal znova som sa dal na odchod. „To nie je východ.“ Iritovane som vydýchol: „Diki... Hlas, ale myslím, že ma to nezastaví.“ Vykročil som z parku a v momente ako som prešiel bránou som bol znova na tom istom mieste. „Ehm... Čo?“ Povedal som si viac pre seba, ale hlas mi odpovedal: „Povedal som ti, že je to iba vstup, nie?“ Pozrel som hore a snažil sa nájsť reproduktor visiaci na jednom zo stromov, alebo lámp. Keďže som bol v mojom pátraní neúspešný, tak som sa spýtal: „A kde je východ?“ „Naozaj tam chceš ísť?“ „Hej, čo by som tu robil?“ „Ja neviem, ale tak máš tu pláž, pivo, ženské, ihrisko...“ „Tiež pravda, ale aj tak by som rád vedel kde som a ako sa z tadeto dostanem, nepripadá mi to tu skutočné.“ „Dobre, ako chceš, tak ti ukážem kde je východ, ale keď sa pritom stratíš bude to potom len na tebe.“ Nepáčilo sa mi ako to znelo, ale tak čo som mal čakať od hlasu z neba? Súhlasil som a vybral sa za hlasom.
Ten mi rozprával o tom ako je tento park jeho záhradou a má rád všetkých v nej... Tak mi to nedalo a spýtal som sa: „A prečo ich tu máš aj proti ich vôli?“ „Nikoho tu takého nemám, ak chceš spýtaj sa, ale potom by si sa asi stratil.“ „A čo ja?“ „Ty už si na ceste preč, takže sa nemáš čoho báť.“ V polovici tej vety sme prišli na okraj ihriska. Pokým predtým hlas sledoval kľukatý chodník, teraz sa pustil priamo cez preliezky a bludiská ktoré pokrývali plochu stredne veľkého bytového domu. Pokým hlas si letel stále vzdušnou čiarou, zo mňa tiekol pot ako som sa snažil držať tempo preskakujúc konštrukcie, lezúc ponad steny a snažiac sa vyhnúť všadeprítomným haldám detí.
V tom som sa ocitol na vrchu jedného plôtika, z ktorého nebolo kam skočiť na ďalší a rozbehnutý som sa natiahol na chodníkoch ktoré sa diagonálne križovali v strede obrovského ihriska. Neviem presne prečo som padol, či už som sa pri odraze podkol, alebo mi niekto chytil nohu, mal som väčší problém. Niekoho som cestou-letom-pádom zrazil...
Dievča sa už zdvíhalo a vyzeralo byť v poriadku, až na účes ktorý to kúpil asi ako jediný... „Sorry...“ Automaticky som sa ospravedlnil a začal som jej zbierať veci, čo mala predtým asi v rukách. Karimatka, nejaký krém, kabelka... Ako som s tým bol založený, spýtal som sa či je v poriadku. Prikývla... Mala na sebe vrch bikín a kraťasy, cez plece prehodenú osušku. Podávajúc jej veci, som sa pozrel smerom za hlasom, ale už som ho nepočul... Miesto toho sa ma pýtala či idem na pláž...
Či už šlo o to, že chcela odniesť veci, alebo som sa jej páčil, bolo mi to jedno. Okrem pekne opálenej pokožky, hnedých vlasov aj očí aj hlas mala príjemný...
A tak som skončil tu, bez možnosti návratu domov. Ale je tu fajn. Dokonca tu je aj schránka na listy... Dopíšem a pôjdem to do nej hodiť.
PS: Neviem ako je to možné, ale na tejto pláži sa necítim tak, že by som od nudy umieral... Aj keď kto vie, možno to písaním začína... A nudou končí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
som123
27. 8.augusta 2012 19:43
*iní ak mn.č...nie iný
Napíš svoj komentár