„Ale ty...tu? Prečo?“ zdráhavo som zo seba vykoktal
„Prečo? Pretože táto dračica je už takmer posledná na celom šírom svete. Počuješ?! To kvôli vám!! Skoro všetkých ste vyhubili! Nechápem, prečo to robíte. Čo vám draky urobili, že ich musíte všetkých zabiť? Veď vám neurobili nič zlé. Aj oni sú živé tvory. Majú právo žiť. Tak prečo?!“ –Pustila sa do mňa akoby som bol vrahom.
„Veď draky sú obyčajné mrchy. Ľudí okrádajú o dobytok, akoby ho už nemali aj oni málo...a draky? Vyvaľujú si šunky pred jaskyňami a spokojne si odfukujú. Veď prečo aj nie. Keď majú plné bruchá ľudskej stravy.“
„Tak to nie je!“ Všetky draky také nie sú. A okrem toho sú veľmi múdre. Múdrejšie ako vy. Drakobijci, pche...ešte aj vo svojom názve máte draka a viete o nich tak málo.
Draky musia predsa z niečoho žiť. Keď sú slabí a potrebujú niečo aj pre svoje mláďatá , uchýlia sa aj ku kradnutiu. To isté robia aj ľudia, ba ešte aj horšie. Veď od človeka už skazenejšieho tvora na zemi niet! Tak čo ti na nich vadí?!“
„Neviem, ale to čo mi tu rozprávaš znie ako pekná rozprávka.“
„Rozprávka?! Tak ty si myslíš, že si vymýšľam? Že klamem? Pozri sa tam a uvidíš či klamem.“ Rukou ukázala smerom do jaskyne.
Drak ..., nie Dračica už bola takmer von z jaskyne a sledovala ma. Vlastne už bola von. Bola neskutočne obrovská. Jantárové šupiny sa jej na slnku krásne ligotali , tak ako o trochu tmavšie oči. Ale pohybovala sa pomaly, ťažkopádne, akoby už nemohla zniesť bremeno ,ktoré nosí. Neviem , čím to bolo, ale zrazu mi jej prišlo ľúto. Pozrel som na dievčinu a uvidel ako je po tvári steká slza. Znovu som otočil hlavu k dračici, padol som na kolená a sklonil hlavu.
Na čele som zacítil horúci dych. „Vstaň!“ – takmer vykríkol Hlas
Poslúchol som a postavil sa na nohy.
„Dlho tu už nebudem.“ – pokračoval „preto sa vy dvaja spojíte, aby ste uchránili môjho potomka. Musíte ho vychovať tak, akoby ste boli sami drakmi. Lesana ťa to naučí Wiliam.“
Odkiaľ vie moje meno? Takže to dievča sa volá Lesana...čudné meno, ešte som ho nepočul.
„NEHOVOR TAK, Jantara! Ty nesmieš odísť! Ešte...ešte nie. Potrebujem ťa! –začul som Lesanin zúfalý výkrik.
„Ale áno, už je čas. Vidíš ako vyzerám, takto to už ďalej nejde, nevládzem. Blíži sa môj čas, cítim to. O pár dní sa vyliahne, musíš sa oň dobre postarať, obidvaja. Sľúbte mi to.“
Obidvaja s Lesanou sme prikývli naraz. Priskočila k Jantare, aspoň tak Dračicu nazvala a silno ju objala okolo krku. Zazdalo sa mi , že z jantárového oka sa vykotúľala slza. Ale keď som žmurkol už tam nebola. Nie, veď Draky predsa neplačú.
Zrazu sa z Lesaninho zovretia vytrhla a pomaly rozprestrela krídla. Boli náramne dlhé a krásne – akoby boli z drahokamov. Odrazila sa od zeme a letela. Letela na miesto svojho posledného odpočinku.
Videl som ako Lesana otvorila ústa, ale nevyšiel z nich ani hlások. Tvár jej zaliali slzy a ona sa mi otočila chrbtom. Nevedel som čo mám robiť. Čoraz viac sa stmievalo a potrebovali sme oheň. Tak som sa vybral na drevo.Keď som sa vrátil Lesana už sedela pri ohni, rukami si stískala kolená a hľadela do blikotajúcich plameňov vytvárajúcich na stene jaskyne hrozivé tiene.
Pod nohami mi zapraskal konárik, Lesana sa strhla, pozrela na mňa, ale hneď ju zas nastavila teplu prúdiacemu z ohňa. V očiach sa jej odrážali plamene a ona tam len tak sedela a pozerala do prázdna. Prisadol som si k nej a hanblivo som ju objal okolo pliec. Cítil som ako sa mykla , ale nebránila sa. Oprela sa o mňa a začala rozprávať svoj príbeh. Pomaly a trhane, ale slová z nej plynuli ľahko, akoby sa rýchlo chcela zbaviť ťažkého bremena.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár