"Mňa?" Nechápavo sa opýtam.
"Mňa?" musím to zopakovať, lebo akosi neverím a nejde mi to do hlavy.
"Prečo chceš mňa?" hľadím na neho s doširoka otvorenými očami a čakám na odpoveď.
Usmeje sa. Takým vlčím úsmevom, kedy sa vám žalúdok stiahne úzkosťou, ale aj vzrušením.
"Hádam si si nemyslela, že ťa len tak nechám odísť? Čakal som. Trpezlivo, kým sa ozveš. Kým opäť zavoláš. A ty si zavolala, tak som tu."
Hľadím na neho s doširoka otvorenými očami aj ústami, a keď doznejú jeho slová otočím sa a utekám. Musím preč odtiaľto. Preč od neho. Ozlomkrky prebieham izbami až k dlhému točitému schodisku.
Doriti. Stojí tam a hľadí na mňa s mierne zdvihnutým obočím. Ach čo iné som vlastne čakala?
"Prestaň utekať!" Jeho hlas ma tak ľadový tón. Zamrazí ma. Čo len mám teraz robiť? Chcela by som ujsť, no viem, že pred ním nemám šancu. Oooch tak strašne by som chcela späť svoje krídla! Aby nemal takú prevahu, aby ma nemohol takto zastrašovať, aby... Aby sme vlastne mohli byť spolu. To je ten dôvod! To je to prečo nie sme! Lebo ich už nemám, nemám svoje krídla, len hlúpu atrapu tetovania jedného z nich!
Pozriem mu do očí, že práve toto mu vykričím, že mu to poviem, keď zbadám , že ich roztiahol. Tie svoje, krásne snehobiele krídla. Áno presne takéto ich majú archanjeli. A on je jedným z nich.
Archanjel Michal
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár