Keď už , už som chcela prevravieť a poprosiť ho nech to dá do poriadku. Nech sú veci tak ako boli, nech už je dobre a ja sa netrápim, zmizol. Na mieste kde stál sa pomaly usádzal rozvírený prach a mňa naplno objala samota. Takto je to vždy. Opúšťajú ma ľudia, anjeli aj ja sama sa začínam opúšťať. Keď už som tam stála tak sama, uvedomila som si , že dala by som čokoľvek za tie pocity pred tým. Ten strach, to vzrušenie.. Ale nie to prázdno.
Sadla som si na zem a schúlila sa do klbka. Plač prepukol naplno. Nič iné som v tej chvíli nemala viac zapotreby, ako poriadne sa vyplakať.
Neviem koľko času ubehlo, no únavou som na tej dlážke aj zaspala. Keď som sa zobudila , ležala som v mojej obrovitánskej mäkkej posteli s baldachýnom, prikrytá dekou a izbou sa niesla vôňa zeleného čaju. Posadila som sa a rozhliadla sa okolo. Na stoličke pri kozube sedela moja najlepšia priateľka.
"El!" vykríkla som a vyskočila z postele a hnala sa k nej. Silno sme sa objali. Ach tie objatia, koľko dokážu pomôcť, koľko tepla vliať do tela aj do duše.Stáli sme tam dve v objatí a kolísali sa zo strany na stranu.
"Chýbala si mi" šepla som jej do ucha.
" Aj ty mne"
Usmiali sme sa na seba a držiac za ruky posadili sa na gauč.
"Čo tu robíš?" spýtala som sa s údivom v hlase a rozžiarenými očami som na ňu pozerala.
"Poslal ma Michal" povedala....

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
antifunebracka  26. 9. 2014 21:26
kedy bude pokracko?
Napíš svoj komentár