"Áno?" ozve sa znova a mne sa srdce rozbúši ešte šialenejším tempom. Nemôžem lapiť dych. Ach nie záchvat paniky, len to nie- pomyslím si a snažím sa upokojiť.
Čo tu robí? Čo tu chce?
"Volala si ma?!" ozve sa znova a v jeho hlase cítiť, že to vonkoncom nebola otázka.
"Nie." povedala som a postavila som sa zo zeme. "Nevolala"
Odhodlaná čeliť minulosti zastanem pred tým, ktorého hlas ma straší aj v spánku.
"Nevolala som ťa. Nekričala som na teba! Nemáš tu čo robiť!" Postupne zvyšujem hlas až kým nekričím. "Vypadni z tohto domu! Zmizni z mojich očí! Strať sa!" Hnev naberá intenzitu a môj strach a nervozita sa strácajú pod nánosom zúrivosti.
"Volala si ma" povie pokojným hlasom a hľadí mi do očí.
"Nevolala som TEBA" zdôrazním teba " Nie si jediný Michal!"
"Áno , to máš pravdu, ale pri vyslovení toho mena si myslela na mňa." Povie a otočí sa mi chrbtom. Pomaly kráča k oknu a ja neviem či sa k nemu rozbehnúť a jednu mu vraziť, alebo sa otočiť a odkráčať do inej izby.
"Čo tu chceš?" odvážim sa opýtať.
"Teba" otočí sa a pozrie mi hlboko do očí..
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár